Úvod...
Kresby.
Básne..







Niekedy nad ránom všetko spriesvitnie
svetlo sa schováva dlho za mraky
zdá sa že už nikdy ani nesvitne
môžu sa pokojne udiať zázraky
Cítil som že si pil a že nie si sám
možno viem už príliš dobre aký si
možno tá sivá noc – ale chcel som sa
zastaviť pri ohni ako kedysi
Ľahnem do šera v tmavom kôroví
našťastie odo mňa vietor neveje
hovoríš o dákom podlom tvorovi
a pritom pohládzaš čerstvé trofeje

Zdá sa mi blízka tá farba beštie
čo vraždí pre radosť – všetko čo zočí
na pasce neskočí – jedy prežije
často zver uštve a iba omočí
Už sú to storočia – ohováraš ma
človeče pekných pár rokov a vôbec
nemyslíš na svoje choré angažmán
vo vlastných dejinách – počuj no povedz
pamätáš sa ešte, že som bol prvý
čo v teba uveril – čo ťa oblizol
keď si bol úplne celý od krvi
viem tebe išlo vždy hlavne o výzor

Človeče ak teda tvoja viera je –
nemyslieť na seba - prečo je trebárs
všetko zlo na zemi zverské – zvieracie
a dobro sa podobá celé na teba
Vravel si že šikmé oči sú zradné
zúžené krutosťou - mám zrak skalený
vraždami - som sivý vraždím a kradnem
som šedý ako zlý popol spálenísk
ale tá najhoršia šedá sivota
je v tvojej lebke a darmo popieraš
si ten čo vždy hľadá zmysel života
zatiaľ čo okolo všetko umiera








Späť...
Ďalej..
Viac...