Úvod...
Kresby.
Básne..







I tieto nezdržanlivé
jej slová,
boli pre mňa príjemné ako najjemnejší olej, a
ak hladký frajer, čo zlomil krídla južnému vetru, by len s
hapkaním opísal karáty drahokamového lesa,
                            šesťboké popoludnie vo vinohrade,
                                  keď som ukradol nožnice - ja - som Vním -
Vním si celé telo natrie na bielo a
hrá nahý, až na karmínové ruky. Bielu šnúrku na ružových
teplákoch popoťahujú - počnúc orgazmom -
oheň do slnka.

Ona ten strojený pôvab androidiek nemala.
Vzrušil by ma aj poloakt jej tváre,
cmúľam si pocit červenej pri pohľade na snech
- sú isté vlákna v mojom oku, čo pri pohľade na jej červenoružové lakte
                                                    a mlieko okolo - pradú.
Horskou dráhou jazykohltanového nervu -
zmrzlina a šuška, lazúry do halucinácií
- tvrdnúci valček dostať na plávaciu blanu medzi ukazovák
a prostredník a prostredník a prsteník,
  najútlejši popol - útlm hlboko v popole,
    tu v sebe lámem modré svetlo od teba láska, ú, ako trvajú
       tvoje dlhé samohlásky - ako poker,
           ako jemne potláčam palcom mastný vejárik,
ako navodíš kráterom pomalú bosú chôdzu.








Späť...
Ďalej..
Viac...