Úvod...
Kresby.
Básne..







Asi nebudem sám, čo vidí
dvanásť mesiačikov v tvojej lavici,
ale určite som jediný, ktorí sa podieľal
na tej mandarínke.
Ľúbim ťa.
Zakotvím si fixkami v predlaktiach,
zoberieme sa v púšti
a budeš mať šaty s karavánou.
Mám pre teba šafranové sýpky –
schovávačku v orchideovom skleníku
a dve modlivky, ktoré sa spolu korčuľujú
miesto hladkania -
to dlhé biele jazero ti patrí
a tvojím bielym korčuliam - sú s krídlami,
ako Pegasove
a ja som tá priehľadná medúza,
tuná v rohu – pozri – ktorá
keď sa uvidela
na sekundu tvojimi očami,
od hrôzy ihneď skamenela.
Mám pre teba anjelika,
ktorý sa škaredo popálil
na kulme, ktorou sa natáčajú galaxie.

Keby som bol orech,
počula by si - ako si mnou otriasla.
Čím prudšie vyrazíš,
tým skôr si späť – priznaj si,
že ten čo ti dýcha na chrbát – pekne tebou húpa!
Mám ťa v každom sne,
aj keď do sna
sa vraj lezie štvornožky – po stupienkoch,
dá sa tam určite
na chvíľu prebehnúť rukou
- niečo ako
pomilovať Semiramis na schodoch.
A steblá v pahorkoch
vraj náležia lejaku –
zvesiť husliam ramienko,
je ako rozpútať
dlhé úzke plecia vo vlasoch,
tak
čo keby
som dnes už nepočítal
koľko bude trvať
mraucom, kým opäť zavŕšia
rozrušené mravenisko bradavkou?

Pýtala si sa - prečo som potom
za tebou prišiel v tom silnom daždi,
no pretože čas nečaká na nikoho,
nebude sa ťa pýtať, či smieš
alebo či môžeš
a jednoducho si vyprší -
Ako nezísť
z turistického chodníka
v jahodovom lese,
keď môžeš byť bosá?
Som kŕmič ohňa
a ty si ošetrovateľka
v pavilóne prievanov.
Jafurové lístky navždy.
Som bezvládny muž zaliaty krvou
a trhlinou
mi do hrude
nazerá
úprimná šelma








Späť...
Ďalej..
Viac...