Úvod...
Kresby.
Básne..







Nie je doma – kúpil si koňa
a kdesi spolu
rozosmievajú bahno,
v Mexiku
balamutí vačice,
pretože pašeráci vraj
nemôžu byť viacej nenútení,
vyšklbol sa z hlavičkového papiera - tlmočí
zo svokriných jazykov
s lodivodmi a delfínmi sa doprevádza na gitare
a keď ho niečo otravuje
zľahka oddribľuje s klokanmi.
Keď mu dám knihu Urob si z papiera,
prenajme si úbočie –
o šiestej vylezie na brezu
a výska do vetra:
vidíš?! - teraz sa češem v nedohľadne,
ak ma chceš umlčať, primiešaj ma k tamtomu kŕdľu,
alebo ma rozfúkaj do plameniakov,
škrtneme o súmrak –
vykrešeme oheň z perál - nakreslíme popolušku uhľom.
On je ten fakír, čo spáva na rumových špicoch -
rýchlo rozpráva - rozširuje úzke chodby
vo svojom dedičnom zámku - paralelne necháva
svoje vrodené krty obzerať si kopec - nahrnie
sa mu do úst horúce hadie sérum
a cvála
ako posadnutý -
posadnutosť je totiž podľa neho
jediný dosť rýchly protijed
na akýkoľvek strach.
To on čierny Peter,
ktorého si podsúvam z ruky do ruky – Peter Skrútne
zajtra prsteňom
a svieža hmla v bielych pančuchách
žmurkne
zásnubným očkom - to on miluje špirály,
poΠna sa obvodmi kruhov
a budí sa maličký,
keď matné zore hlcú kohúty na povzbudenie
a úsvit degraduje posledných
zaspatých práporčíkov - budí sa maličký Peťko
a stará chladnička
ho víta vodovými nálepkami: zahrala by som sa, ale kdesi som vytratila kocky.
On – uran
ďaleko  v prstencoch - ustrnutý
navždy v skoku cez obruč - trikrát oneúplnený o splnie,
to on - iba tak povie:
keby som chcel sfingu,
oslovím ju lámanými hieroglyfmi.








Späť...
Ďalej..
Viac...