Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ten nôž na tortu, čo vyzeral,  ako nejaká
dlhá  dýka,  sa  dosť  vlnil  a krútil sa svojím
nebezpečným životom,  keď  som ho držal v ruke a
tajne s ním svišťal po kuchyni.  Položil  som si
tupú stranu jeho čepele na pery a oblizol som ju
až po guľatý špic na konci -  bol chladný a dlhý
a trocha ma to vzrušilo.  Zacítil  som  ten dlhý
studený  lesk  v rozkroku  a uvedomil som si tam
jeho obrysy.  V ústach  mi  ostala  slabá kovová
chuť noža,  ktorý okrem niekoľkých osláv  a  dva
razy, keď sme menili linku,  celé  roky  ležal v
druhej zásuvke medzi varechami  a keby sa na mňa
neblysol zakaždým, keď som ju otvoril, určite by
som zabudol, že tam je.
       Lenže toto sa nestalo,    lebo on a s ním
všetky dlhé,  úzke nože,  mi stále dávali o sebe
vedieť, keď boli niekde blízko –  mal som z nich
jednoducho čudný pocit.
       Nikdy   som   sa   tým    nijako   zvlášť
nezaoberal,  bola to taká moja osobitosť,  ktorá
ma trochu ozvláštňovala  a aj v mojich vlastných
očiach,  preto   som  ju  občas  spomenul  medzi
priateľmi a chvíľu sme sa spolu snažili prísť na
to,  ako  je to možné a prečo vlastne je to tak,
čo  bolo  príjemné,  ako  každá  chvíľa  keď  sa
niekomu zdáte výnimočný.
       Naozaj  len  krátky pohľad mi stačil, aby
sa  mi telo tak nejako naplo,  v ramenách  a  na
prsiach mi ostalo tvrdé  a  tvár mi okolo úst na
chvíľu stŕpla.  Pár  krát  sa mi možno stalo, že
som úmyselne dal do toho trocha  viac,  ako  som
skutočne cítil,  tak  povediac  -  som to trocha
vylepšil. Najmä,  keď  sa  na mňa pozerali ženy,
tak vtedy som si nemohol v tom pomôcť,  ale  ten
strach, alebo čo už to bolo, som  niekde  v sebe
rozhodne  mal  a tie nože to veľmi dobre vedeli,
takže sa mi  čas od času zlovestne  ukazovali  v
plnej svojej  trblietavej  kráse,  všelikade  po
stenách, na opaskoch, tu v mojom šuflíku,  alebo
v obchodoch so šperkami   a niekoľkokrát  aj  vo
sne.
       Boli  to  vždy  zvláštne  pokojné sny bez
zvukov a bez ľudských tvárí,  pozeral  som sa na
svoje ruky, na žliabky, čo mám vedľa šliach, keď
zdvihnem palce,  uvedomoval som si dych,  vnímal
som ako sa mi dvíhajú prsia,  alebo  som potichu
posielal nosom svoje výdychy pred seba. Nakoniec
som si vždy spomenul na dlhý úzky nôž a o chvíľu
na to, som sa zobudil s tým pocitom,  ktorý  bol
na okamih veľmi  naliehavý,  skoro  uchopiteľný,
ale strašne rýchlo mi zasa unikal,  ako  keby sa
vo veľkej rýchlosti míňal s mojím vedomím niekde
naspäť na ceste  do tmavých častí  môjho ja,  ku
ktorým nemám mať nikdy prístup.
       Takto  nejako  som  sa to aj včera snažil
vysvetliť žene jedného môjho známeho,  keď sa ma
pýtala, čo podrobne sa mi sníva  a ako presne sa
potom cítim  a veľmi sa čudovala,  prečo  som sa
ešte nikdy nepokúšal  o tom  zistiť  niečo viac.
Bolo to  vlastne po prvý krát,   keď  ma  niekto
prinútil, dať to takto dôkladne všetko do slov.
       Ona je naozaj dosť zvláštny človek,  cíti
všeličo  z  kameňov  a  plače,  keď sa pozerá na
krásneho koňa. To  ona  ma tam včera nahovorila,
aby som prekonal čudné pocity  a  pekne  sa tomu
postavil, nech to aspoň raz poriadne precítim.
       Slnko zapadlo pred štyrmi hodinami,  no v
kuchyni  bol  ešte  stále  ťažký  horúci vzduch.
Občas sa z okna  pritiahol  chladnejší  závan  z
ulice,  ktorý   tam  po  kútoch  vyrábalo  tisíc
zaľúbených cvrčkov svojimi  krídlami,  ale  inak
bolo  všade  okolo  mňa  vlhké,   na  niektorých
miestach  až  hmatateľné  bezvetrie,  takže  som
skoro počul plieskať veľké  kusy  luftu,  čo  mi
padali povedľa uší dolu na dlážku.
       Pekne ma to rozpaľovalo,  chytil  som nôž
do dvoch rúk a vystrčil som ľavý lakeť tak,  aby
som  cez   neho  videl  len  čelo a  oči  svojho
nepriateľa,  pomaly som vydýchol  a rozbehol som
sa ho  zabiť. Takto  som  už  dávno  nevyvádzal,
nepamätám sa kedy naposledy,  ale  snáď predtým,
ako  sme  sa  kedysi   presťahovali  zo  starého
rodičovského domu,  čo  ho  potom  zbúrali,  tak
vtedy to muselo byť naposledy,  pretože  tam  sa
niekde skončilo aj celé moje detstvo.
       Keď si na to spomeniem je mi smutno,  ale
som aj tak nejako zľahka rozčarovaný,  že  mi  v
hlave stále existujú veci, ktoré dávno zmizli zo
sveta  –  je to asi posvätná úcta,   ktorú tajne
prechovávam k času,   keďže  on  je   naozaj  zo
všetkých najsilnejší  a  skutočne  veľkoryso  mi
poskytuje domy,  ľudí  a  nádherné miesta na môj
vlastný jedinečný svet, ktorý mám dnu v mozgu.
       Len  keby  som  mohol  nejako  vedieť, že
tamto robím naposledy,  že  na toto dievča sa už
nikdy v živote nepozriem,  a  tak – to by som si
teda všetko užil úplne na plné pecky,  vnímal by
som každú maličkosť.  Mohla  by  to  byť  nejaká
hudba, ktorá sa v tú ranu všade ozýva,  alebo by
mohol zaznieť výstrel z pušky, ktorý by mi ihneď
povedal – pozor chlapče, teraz!
       Nejakým  zvláštnym  skokom  s  pokrčenými
nohami  som  preletel  cez kreslo  a dopadol som
rovno na okrúhly stôl v rohu  –  dosť  hlasno to
buchlo  a  na chvíľu som prestal dýchať,  či  sa
vedľajších izbách nezobudili moja žena so synom,
ale bolo tam ticho ako vo vode,  a  tak  som  sa
potichu spustil vedľa svojich  pokrčených  nôh a
nôž som položil pomaličky vedľa   -  dva razy to
slabo dreveno, a potom kovovo buchlo o dosku.
       Na tento zvuk sa mi náhle urobilo v hlave
podivuhodné jasno a pokoj.  Teraz  by  som vedel
presne povedať,  o čom je môj čudný nožový pocit
-   povedal  by  som,  že  je  trochu,  ako  ten
Francúzky pocit dežavy, teda tá jeho časť, ktorá
vás ako keby urobí kľudným, z toho, že celý svet
je aj tak plný vecí,   čo vás ďaleko presahujú a
sú tajomné úplne mimo vás   –   a  že  to trochu
pripomína rozpoloženie,  keď odniekiaľ odídete a
potom máte neprestajne pocit,  že  ste  na niečo
dôležitého  zabudli,    alebo  niečo  nevyhnutné
neurobili,  čo ostane navždy nenapraviteľné a už
bude naveky kvôli tomu neskoro.
       Pozrel  som  sa  na ruky,  opatrne som na
nich  vystrel  všetky  prsty  a  zodvihol obidva
palce.   V pravom žliabku  vedľa  šľachy  sa  mi
leskla malá kvapka potu - ako slza - a každý môj
ďalší výdych ňou trocha pohol.
       Bolo to ako v tých snoch, lenže teraz som
si na  nič  nemusel  spomenúť, veľmi  dobre  som
vedel,  že môj nôž leží vedľa mňa  a tentoraz ho
už budem musieť vziať do rúk.
       Biela  záclona na okne sa trocha  pohla a
spodkom z nej vypadol veľký nočný motýľ.  Dotkol
sa  dlážky  kľukato  sa  z nej  odrazil smerom k
nočnej lampe,  a keď mi letel okolo tváre,  vzal
som  -  úplne som v tej chvíli poznal každý svoj
ďalší pohyb -  do pravej ruky nôž a nejako tvrdo
som strašnou rýchlosťou vyrovnal zápästie.
       Keby  som  to  nebol videl o sekundu skôr
ako sa to stalo, určite by som sa pozrel za svoj
chrbát,  a  uvidel  tam  na  zemi   trocha  toho
lepkavého motýlieho prachu  a dva celkom rovnaké
hnedé kúsky, každý z jedným strakatým krídlom po
strane.
       Teraz som už celým svojím telom cítil, že
to konečne prichádza,  držal  som v rukách svoju
dýku,  bola   to  moja  stará  dýka,  ktorú  som
nosieval vedľa meča,  na ktorý už od vekov nemám
právo  a vedel som že existuje iba jeden spôsob,
ako si ho znova získať  a  s ním aj naspäť svoju
česť.
       Ale rovnako ako vtedy  -  aj teraz som si
vzápätí  uvedomil,   že  to  zasa  nebudem  môcť
urobiť, pretože to by bolo naposledy  a ja chcem
ešte o tomto svete zistiť kopu vecí, a aj keď mi
z vonka  tisíc zaľúbených cvrčkov  dáva  svojimi
tvrdými krídelkami hlasno na vedomie,  že  pozor
chlapče: teraz!  A  je  to presne tak ako som si
vždy  prial   –   teda  mám  dosť času si všetko
dopodrobna užiť a precítiť  -   že ja sa napriek
tomuto  všetkému  určite  musím  ešte aspoň  raz
narodiť.
       Musím.




Späť...
Ďalej..
Viac...