Úvod...
Kresby.
Básne..







Míňam Mesiac - navždy seknutý v krku,
staré vyprskané hviezdiny
mi oproti fingujú svetlo,
tak ako vždy -
lenže to plesnutie na konci,
dal by som za to uši - v ňom bol život!
Dívam sa na Zem - bludné svetielko,
cez hustú vatu skoro nevidno - lebo všetci sú v nebi –
Asi z tej natlačenosti - si more odfúklo,
i keď už dávno po smrti,
nie je od podstaty zvyknuté šumieť v nejakej cisterne –
od jedu vyhodilo zo seba
tristo zašpicatených kúskov,
aby sa mu za pár sekúnd opäť
roztrieskali o chrbát – riadne sa zdulo
a pleslo za sebou hladinou

Rád zapnem svetlá,
v tej modrej kontrolke
je taký úškrn, ktorý mi robí dobre – diaľkové
namierim ich
smerom k Oortovmu oblaku - výmáknem
tú miliardu komét, potom ich pozbieram
ako skamenené zajace...
Plavne otáčam - mám to v krvi,
otec cez prázdniny rozvážal zemiaky,
to posledné leto sa mama vozila s ním –
pozorne dýchala
vnútri svojich troch zlatých retiazok,
v jedinom športovom úbore
pozorovala svoj pestovaný odraz - ako ním
prechádza krajina,
opäť si uhladila stehná
a stlačila kolená – som tu –
mám tu byť! 








Späť...
Ďalej..
Viac...