Úvod...
Kresby.
Básne..







Kde bolo tam bolo,
za siedmimi horami
a siedmimi dolinami,
v malej krajine
pod ostrými skalami,
bolo raz jedno miesto,
kde sa voda sypala
a piesok sa lial.
Toto miesto bolo zakliate.
Bolo plné
napoly skamenených vĺn
a vôbec nevyzeralo ako odtiaľto -
možno preto tu odpradávna lákalo.
Vlastne to bol len
čudný kúsok planiny
veľmi podobný tomu,
aký ostane po manéži,
keď zmizne veľké šapitó,
a kde tu sa v ňom ešte dali nájsť
staré práce istého záhadného hrnčiara,                  
ktorý tak veľkolepo
miluje špirály.
                                               
Jedného dňa,
keď na oblohe pražilo augustové slnko,
toto miesto
prilákalo aj mňa
a okamžite som zacítil jeho silu.
Pravda, bol som už veľmi smädný a unavený  
a teda dobre nachystaný
na vidiny
a fatamorgány,
ktoré, navyše odjakživa
rastú v piesku ako burina -
a okrem toho
som bol od istého času trocha šibnutý,
to nebolo so mnou celkom v poriadku.
Najskôr
za všetko môže bocian,
ktorý ma niesol na svet - musel byť nejaký
rozklepaný
a musel som mu pár krát spadnúť do vody,
pravdepodobne
to bol ten istý trémista,
čo sem niesol Darwina
a kapitána Cooka.

Takže som sa nevydesil,
keď ma napadlo,
že ak sa tu nachvíľu vyzujem
a trocha sa poprechádzam,
stane sa možno niečo rozprávkové.
Že možno rovno pred mojimi očami
z piesku voľačo povstane.
A ak sa nestane vôbec nič,
aspoň si tu pripomeniem ten starý pôžitok byť bosý, 
uvedomím si päty
a všetko ostatné si vymyslím,
pretože
už nemôžem čakať.

Jednoducho som to všetko
narafičil,
pretože som chcel písať báseň
o mori,
ktoré som nikdy nevidel
a v nej som si chcel s ním dôverne
tykať,
rozprávať sa s jeho obyvateľmi
o tom,
ako sa rozprestiera
a striehnuť popri tom
na príležitosť polichotiť mu – ako všeličo tajomne
a múdro naznačuje.
Chcel som sa, na tomto mieste,
kde ešte ostalo trochu piesku z manéže,
niekde zvinúť ako správa do fľašky
a počkať si na sen,
ktorý ma odtiaľto určite zanesie
priamo pod šapitó – do centra estrády –
a ja budem konečne môcť ako dávny geograf
roztiahnuť nohy kružidlu
a vo svojich bielych mapách
zakresliť miesta,
kde tuniaky gúľajú
pred sebou
strieborné baly sardiniek,
kde svetlo chytá makrely a tresky
na blyskáč
a brázdy sa o chvíľočku samé zaorú.
Modré miesta,
kde sú matky škeble oplakávané perlami,
kde sasanky rozprávajú
svojim klaunom jemnôstky,
a príliv kloktá drobné karety.
Veď viem od tučniakov,
že akékoľvek ráno pri mori
je prirodzený dôvod dať sa do gala
a odmalička si uši prihladzujem mušľami.
A preto,
keď sa tu niekde utiahnem
ako slimák
okolo perleťovej omietky
- po točitých schodoch do seba
a uzavriem sa v osobnej bublinke,
vlažný prúd ma určite zanesie
doprostred Tvojho dvadsaťštyri karátového večera
a ja zakričím –
toto nie sú kormorány,
to sloboda rozhadzuje letáky







Späť...
Ďalej..
Viac...