Úvod...
Kresby.
Básne..




       Radšej  počkajte   na  rozhodcovský čln –
ozvala  sa  znova koordinátorka z hlavnej veže a
rovnako jemne, ako pred chvíľou,  keď oznamovala
poruchu na osemdesiatom prvom teleporte.
       Ale   Samuel   Rot   ďalej    kontroloval
navigačné výpočty a presviedčal sám seba,  že ak
bude mať šťastie,  mohlo  by  sa  mu  to podariť
akurát za tých tridsať minút,  plus  mínus – dve
tri minútky,  ktoré  mal  ešte  k dobru,   keďže
Tolena vylúčili.
       Nezostanem tam   -  povedal a uvedomil si
svoje ruky položené na riadení, každý prst.
       Nie je to naša vina – povedala ona a zase
veľmi  jemne  a  tentoraz  mala  pravdu,   voľné
teleporty v tunajšom chorom prostredí nikdy dlho
nevydržali a zvlášť tieto malé,  čo premosťovali
kratšie husté úseky.
       Lenže,  takisto  musela dobre vedieť,  že
pokiaľ  je   nejaká  šanca,   on,   štvornásobný
majster, sa určite pokúsi preletieť.
       Červený  trojuholník  osemdesiat jednotky
sa rýchlo približoval  a jeho vnútro bolo celkom
priehľadné, takže premiestniť sa dalo naozaj len
do žltej hmly, ktorá  sa  lenivo  prevaľovala za
ním.
       Rot  ukončil  príjem, urobil si z líc dva
balóniky,  tesne sa vyhol prvému väčšiemu mračnu
a pekne plynulo, bez tancovania,  vpálil  priamo
do stredu Téčka  – tam kde sa v jeho zornom poli
preťali   tri   jasnozelené   priamky  a  trocha
naklonený  na   bok,    aby   bol čln  v  ostrej
citrónovej žiare sexi.
       Pred lesklým špicom ustupovala tichá kaša
z prachu a ľadových úlomkov. Belavé a svetlošedé
tiene sa dali rozraziť,   ak človek vedel ako na
to, ale ak sa objavilo niečo   tmavšie,  bolo to
pravdepodobne  príliš  veľké a  príliš  tvrdé na
akékoľvek ródeo.  Tí,   ktorí  sa  napriek  tomu
pokúsili o nejakú parádičku, boli  teraz  všetci
na šrot,  rozpustení  priamo  tu  vo  svätožiare
obrovského  žltooranžového  neba,   ktoré    Boh
pripravil Saturňanom.
       Keď už pilot nemal inú možnosť,  mohol sa
pokúsiť rozstreliť balvan delom,   ale zo zdroja
tak  naraz  uniklo  veľa  energie,  znecitlivelo
riadenie a hlavne     -   nikto  nemohol  presne
vyrátať,  ako sa bude po výbuchu,  taká nazúrená
nepravidelná masa chovať.
       Navigačné  okienka  už úplne sčerveneli a
keď začali karmínovo pulzovať,  Rot sa rozhodol,
že  toto bude  znamenie  a  použije  autopilota.
Ihneď  bolo  cítiť,  že  čln  spomaľuje.  Rot sa
postavil,  pretiahol  si chrbát a šiel sa dozadu
vyprázdniť.  Stále  pritom pozoroval veľké čísla
dolu  v pravom   v rohu   priehľadného  čela  na
pilotnej kabíne – 98, 97,96...
       Minulý rok mal po šiestich hodinách jazdy
nárok na dvadsať minút odpočinku a dvesto sekúnd
na svoju údržbu  -  hocikedy,  keď  to  na  neho
prišlo,  ale   organizátori  zvýšili  výhry  pre
prvých  troch šialencov a tak sa všetci dohodli,
že to je zbytočne veľa  a že pokojne bude stačiť
štvrť  hodinka   a  tri  minúty.   Petra  Tolena
vylúčili  za  nadužívanie  autopilota   -  možno
dostal  sračku  a  teraz  sedí vzadu a rozmýšľa,
zasmial sa Rot sám pre seba  a  dvoma pohybmi si
znova zapol kombinézu. Pri  tom mu padol zrak na
biely košík z ľahkého kovu,  ktorý  visel vpravo
vedľa kresla  a chtiac  nechtiac ho napadlo, že,
keby sa na všetko  vykašľal,  mohlo  by  to  byť
celkom fajn.
       Od štartu ešte neodpočíval,  alebo áno? -
a v tom zmätku na to zabudol. Každopádne, cyklus
nikto nedodržiaval, všetci špekulovali.  Rot sám
niekoľkokrát vydržal skoro dvadsať hodín v chode
a  iba  o máličko  sa  spomalila  rýchlosť  jeho
reakcií.  Práve  toto ho síce mohlo veľmi rýchlo
zabiť,  ale všade okolo bolo mínus stotridsať  a
obrovské   kusy   ľadu   a   všelijakého   iného
galaktického hovna,  takže  nakoniec  to bolo aj
dosť jedno.
       Teraz  mal  svoju  mašinu  zase  pevne  v
rukách, a nič iné dôležité nebolo a popravde to,
čo mu tu chýbalo najviac,  nebol  ani pokoj, ani
oddych a dokonca ani jedlo to nebolo, pretože to
bol sex.
       Ó,  áno,  Rot  už  bol poriadne nadržaný.
Ktovie  či  by sa rozhodoval tak ľahko a rýchlo,
keby tá koordinátorka,   tá sladká žena,  nemala
taký krásny,  šuchotavý hlas  -  bolo v ňom fakt
počuť more a vietor.  Jeho telo rozhodne v tomto
nikdy nereagovalo pomaly,  niekedy  stačila  iba
letmá myšlienka a hneď sa mu hlasnejšie dýchalo.
Záležalo  najmä  na  tom,  ako  dlho  trvá  jeho
celibát, no a tentoraz, to bolo už ozaj niekoľko
dlhých    chladných   dní   bez   sexu.   Ešteže
bezprostredne  potom  mu  skutočne  hrozilo,  že
vyšumí do prázdna,  inak  by  ani nemohol vypnúť
príjem   -   jednoducho,  by  sa  s ňou zdvorilo
rozprával, až kým by sa mu neuľavilo.  Táto jeho
vzrušivosť,     bola    hlavnou   zložkou   jeho
majstrovstva a on to dobre vedel a rovnako dobre
vedel tento tromf na sebe používať.
       Samuel Rot bol macher  a znova to dokázal
aj  svetu,   o  čom  jasne  hovorilo  trojhranné
vyústenie osemdesiateho prvého teleportu, ktorým
práve neuveriteľne rýchlo presvišťal.
       A naviac,  bol  ešte  stále  v hre o prvé
miesto.   Pustil si svoju víťaznú hudbu,   kýval
hlavou a uvažoval,  že  po  pretekoch  pozve  tú
čarovnú  samičku  z rozhodcovskej veže niekam na
čaj.  Vysvetlí jej prečo bol taký strohý  a bude
celý večer počúvať jej hladký  šuchotavý hlas  a
bude si môcť  rozprávať,   čo bude chcieť.  Pred
štartom  s ňou   chvíľu   hovoril  naživo,   ale
nechcela mu povedať,  ako  sa  volá  –  vyzerala
trochu ako Naďa  a udržovala si presne taký istý
odstup,  ktovie  či  nemala na ruke aj také isté
dračie tetovanie ...

       Nedalo sa povedať, že to bolo naraz, skôr
to  bolo  pomaly,  ako  mäkký  pád,  do  niečoho
teplého, ťažkého a sladkého,  do nejakého sirupu
so  vzďaľujúcimi  sa  Nadinými bokmi  a  s celou
odchádzajúcou Naďou, ktorá v tom sladkom zázraku
bohvie prečo plávala tiež.
       Lenže  toto  celé  nemohlo  trvať ani pol
sekundy.
       Rot  sa   strašne  naľakal,  pretože  nič
takého  ešte  vo svojom živote nezažil,   nič sa
nepodobalo  na  tú  zvláštnu ochabnutosť.  A  aj
preto to bol des,   že ten okamih,  bez kontroly
nad sebou,  bol dosť dlhý na to,  aby v ňom jeho
čln  zavadil  krídlom  o  veľký kus prstencového
ľadu, ktorý sa práve tam niekde naľavo vynoril.
       Bolo to iba ošuchnutie  a  Rot bol predsa
len    viacnásobný   Pán   prsteňov,  takže   po
niekoľkých saltách zostal stáť v polohe s mierne
zdvihnutým   zadkom.    Nanešťastie,   niečo  sa
pokazilo  v riadiacej j ednotke,   a   vnútorným
zariadeniam  hrozili  podľa počítača energetické
výkyvy.
       Dalo  sa  to  prežiť,  ale s pretekom bol
koniec.
       Keď  sa  uistil,  že  naozaj  nemôže  nič
urobiť,  vyslal   núdzovú  správu  a  postojačky
uvažoval, čo sa stalo. Zrátal si časy. Od štartu
to  vychádzalo  na dvadsaťdva hodín bez oddychu,
ale ani s tým sa nedalo nič robiť - naozaj nemal
ani tých pár minút. Nemal ani minútu.
       Čosi sa mu v hlave asi prepálilo. Prehnal
to.  Do  mysle  sa  mu  nabúrali  staré  tlaky a
úzkosti. Na krátko o sebe bolestne zapochyboval,
ale   jed  blížiacej  sa  paniky  ho  neovládol,
dokázal  sa  ustriehnuť  a  opäť  v sebe  prácne
pochytal všetky myšlienky.
       Dostal som lekciu – uzavrel to  - konečne
som  dorazil  na  svoje  dno a žijem, to sa mi v
budúcnosti môže len hodiť.
       O chvíľu  mu na lebke bzučal biely kovový
košíček a opravoval bordel, ktorý bol dnu v jeho
mozgu  -  vďaka  Nadi  a jej bokom,  však nebolo
celkom isté, či sa to podarí.
       Natlačil   si    plné    ústa   oranžovej
multybrečky,  prehltol  a  dostal chuť na nejaké
pekné porno.

       Podľa núdzovej správy je čln viac menej v
poriadku,    určite  v ňom   pár  hodín vydrží –
povedala Karmen  a jej jemný hlasošelest zašumel
ako prúd niečoho studeného s bublinkami.
       A podľa správy zo satelitu to súhlasí   –
dodala a napila sa z modrej bodkovanej šálky.
       Skúšajte sa s ním spojiť  a  priebežne ho
ďalej   kontrolujte     –    povedal  technik  z
rozhodcovského člna   a znamenalo to,  že oprava
81. teleportu je dôležitejšia a teda že skôr ako
za tých pár hodín sa tam určite nedostanú.
       Karmen povedala,  že  rozumie  a  hneď sa
spojila so satelitným systémom.
       Saturn,    fešák   ako   obvykle,  na  ňu
vyplazoval  veľký čierny jazyk  –  tieň,   ktorý
vrhal  za seba  a  oblizoval ním svoje prstence.
Rot bol  ticho,  najskôr  trucoval,  kvôli  tomu
teleportu.  A   tak   ho  znova  dala  premerať,
popíjala  čaj  a  pozerala  si planétu z rôznych
diaľok,  uhlov,  so satelitov  a aj z niektorých
mesiacov.
       Videla  lesklý  tmavohnedý  čln,  ako  sa
ženie tesne vedľa medzery v prstencovej dráhe  a
ako   od  neho  odletujú  žiarivé  kusy  ľadu  a
meteorického kamenia. Videla  búrkové  kolieska,
ktoré sa pohybovali  v  žltoružovej  atmosfére a
matné oblačné zoskupenia a stovky tenkých kruhov
vznášajúcich sa okolo rovníka. A  potom  sa dlho
dívala  na  celý  ten obrovský pásikavý balón  a
takisto ako niektorí iní,  čo  tam sedávali pred
ňou, trochu pochybovala,  že toto všetko vzniklo
náhodou.
       A zo Zemou to bolo ešte čudnejšie.
       Spomenula si,   že  predtým  chcela volať
domov a práve bol kľud, preto sa dlho rozprávala
so svojou matkou o tom,  čo je dolu nové  a vždy
keď hovorili o mužoch, šepkali.
       To určite  –  zašepkala Karmenina mama  –
nič  takého  som  nepovedala,  ja  mám totiž  na
prázdne rečičky nos.
       Karmen  si  chytila  svoj  malý a rovnako
špicatý noštek a ticho zašumela,  že to sa veľmi
nepodobá na definitívne riešenie, aj keď vedela,
že  mame  sa  to  nebude páčiť,   práve ju totiž
začala zasa dráždiť, tým svojím   –  vlastne ani
nevedela,  že čím,  proste to zrazu prišlo,  tak
ako vždy.
       Možno   –   povedala mama,   ale  už  nie
pošepky, bolo počuť,  že  v sebe ukrýva zlosť  –
ale  neviem  prečo  musíš  zakaždým pochybovať o
mojich slovách.
       Karmen povedala,  že ani ona nevie a bolo
jej to ľúto – tak ahoj mami, už pôjdem, bliká mi
tu Centrum – rozlúčila sa,  lebo v tomto okamihu
výčitky a všetky staré veci,  ktoré ony dve mali
dávno   medzi   sebou,   prekonali  tú  obrovskú
vzdialenosť zo Zeme a boli znova tu.
       A  nakoniec  ani  neklamala,   naozaj  sa
ozvali z Centra a žiadali predbežné informácie o
stave na trati o diskvalifikovaných pilotoch a o
tých, čo odstúpili.  Karmen hladko odpovedala na
všetky otázky,  okrem   tých,  ktoré  sa  týkali
Samuela Rota.
       Rot bol ticho.
       Jeho čln  sa vznášal  niekoľko kilometrov
od  trate  so  spusteným špicom  a  nebiť  toho,
vyzeral by ok. Merania  aj  naďalej  zodpovedali
núdzovej správe,  a  túto  musel  vyslať osobne,
takže ak sa dobrovoľne nerozhodol, že zomrie, čo
bolo vzhľadom k tomu,  že  to bol on – Rot, dosť
nepravdepodobné, musel byť v poriadku.  Čosi jej
však na tom tichu nesedelo.
       Osemdesiat    jednotka,     bola    podľa
signalizácie, už pár minút zase dobrá,  no keďže
sa odtiaľ nikto nehlásil, ešte tam asi makali.
       Väčšina   chlapov  z tímu   túto   robotu
neznášala.  Ten, kto raz vyšiel von do prstenca,
zostal  už  potom  dokonca života nejaký biely -
chlapci  sa  už  rozhodne  nepozerali  na Saturn
detskými očami.  Karmen  si  ich  celkom vážila,
rešpektovala  ich   úsporné   spôsoby,   dokonca
niekedy  používala  tú  ich jemnú upätosť. Ale v
skutočnosti  z nich mala dosť blbý pocit  - bola
to jednoducho čudná poblednutá cháska. Z času na
čas ju niektorý pozval na večeru,  alebo na divú
jazdu po okruhu, ale nikdy nešla. A nešla by ani
so žiadnym z pilotov,   títo  boli  zasa  príliš
ligotavý frajeri.
       Karmen mala rozum a inštinkty a teraz jej
vraveli,  že  s Rotom  dačo je,  preto  sa  opäť
spojila s technikmi.  Oznámili jej,  že dotiahnu
rozkladače,  otestujú  port na maximálnu záťaž –
to  vraj  bude  hneď a potom  urýchlene vykonajú
záchrannú akciu.
       Len,  aby nebolo neskoro  –  napadlo ju a
spomenula si na Rotove oči  a na jeho malé ruky,
ktorými si šúchal bedrá, keď spolu hovorili pred
štartom  –  pekný,  ale  magor.    Evidentne  si
nepripúšťal neúspech.
       Nevšimla  si  okrem  toho  jeho  samčieho
pachu, ešte čosi? – rozmýšľala  –  nejaký smútok
alebo chlad, vyžarovanie ?,  nebolo z neho cítiť
koniec ? Odtrhla si z pery  kúsok  suchej kože a
zbytok potiahla zubami, pálilo to.
       Presne   o  desať  minút   a  dvadsaťosem
sekúnd,  lekár  zo  záchranného tímu ohlásil, že
Samuel Rot je v poriadku a spí.
       Rozumiem - povedala Karmen, ale popravde,
veľmi tomu nerozumela.




Späť...
Ďalej..
Viac...