Úvod...
Kresby.
Básne..




        Potom som prestal vnímať plátno.
        Celkom ma ovládlo vzrušenie,  alebo skôr
nervozita - nemal som jednoducho istotu, pretože
stále tu bola možnosť, že ona si to neuvedomuje.
        Moje  telo,    ale   žiadne  pochybnosti
nemalo,   bezpečne  cítilo,  že  sa  deje  niečo
intímne a podľa toho sa aj chovalo. Zohrialo sa,
nadýchalo mi hrudník,  rozohnalo po mne krv a tá
vo  mne  zobudila  nejaké pudové očakávanie,  čo
rýchlo nasmerovalo celú moju pozornosť doprava.
        Viem,  že človek musí byť veľmi opatrný,
pokiaľ  ide  o  telo  a o jeho zaručené pocity –
kedysi  ma  v tomto smere vyškolila spolužiačka,
volala sa Anna a bolelo to ako prasa.
        Hlavne preto som sa ani nepohol a snažil
som sa svoje telo nepočúvať.  No dať nohu preč a
tým celú vec ukončiť, som tiež nemohol.
        Asi preto, že mi to lichotilo  - ten jej
záujem a nechcel som ju uraziť,   neviem,  možno
som  sa  len  zdráhal   zahodiť  šancu  na  malé
dobrodružstvo. Každopádne,   čosi v tej tme dolu
medzi nami byť muselo,  s každou ďalšou sekundou
som bol o tom presvedčenejší.
       Ľudia sa takto nechovajú   - odťahujú sa, 
uhýbajú, dostanú elektrickú ranu a cúvnu.
       Ona nie.
       Normálne   som   cítil  ako hýbe prstami,
zhrnula ich  a zase vystrela a vtedy už naozaj o
mňa zavadila   a   keďže  sme   tam obaja boli s
niekým,  bolo to ešte nabitejšie a najskôr kvôli
tomu sa mi zdalo, že to trvá večnosť.
       Vnímal  som ju stále rozmazanú tam vpravo
– nohy trochu od seba,  ruka s bledými prstami a
malé lesklé hodinky, čas bežal.
       Maja vedľa občas hlbšie vydýchla,  smutná
tvár  Nikolasa  Cagea  hladko  zmizla  zo záberu
a  moja  zvedavosť  odrazu  prudko  vybublala  -
uvedomil som si, že čakám už len na príležitosť,
alebo  povedzme na nejaké znamenie a keď sa Maja
nahlas  zasmiala  a  za okamih  na to aj ostatné
kino,    potlačil  som  v sebe  obvyklé nutkanie
pozrieť na ňu a dívať sa, ako robí ten smiech.
       Namiesto  toho  som  sa  otočil doprava a
úplne som sa uistil,  že nemám ani šajnu, kto tá
strapatá brunetka je.
       Mohla mať dvadsať,  strapatá bola zámerne
a dosť  rafinovane,   priateľ  jej  akurát  čosi
šepkal a vedel som,  že si uvedomila môj pohľad,
podľa toho ako stuhla.
       No ani potom neurobila nič s naším temným
spojením.

       Prišli sme neskoro,  mal  som  iba  veľmi
hmlistú vedomosť  o tom,  že  sedadlá  okolo  sú
obsadené a ihneď som sa snažil uchopiť zápletku.
       Pôvodne sme chceli ísť do kaviarne, alebo
do krčmy na čaj z rumom,  ale  všade  bolo  plno
alebo hnusný vzduch a vonku bola zima.
       Na  zastávke  visela  reklama  na  nejaký
festival  a Maja povedala,  že  poďme  do  kina.
Znelo to síce,  ako keby si robila hlasnú srandu
z Mongolov,  ale  myslela  to vážne,  pretože to
povedala nahlas.
       Ona totiž  dobre  vie,    že  reč  ktorou
hovorí, znie prinajlepšom zvláštne  a  vie to aj
napriek tomu, že sa nepočuje.
       Veru tak, je hluchá.
       A to,   že  som  ju vytiahol  von  nie je
žiadna charita, poznám ju už skoro rok  –  práve
toľko  spolu  robíme  a skutočne  sme sa jedného
večera   zhruba   pred   dvoma  mesiacmi   akosi
zblížili,  jednoducho  sme mali obaja zrazu chuť
niekam spolu ísť.
       Nikolas Cage sa nadýchol  a  začal  niečo
hovoriť, bolo vidno, že mu na tom záleží, ale ja
som  mu  ani  trochu  nerozumel.  Potom sa záber
preniesol na tvár toho druhého a vytušil som, že
je zle.
       Priateľ   mojej   strapatej  neznámej  sa
postavil – toto ma mierne vykoľajilo, spojil som
nohy a dal ich nabok, aby mohol prejsť.
       Vtedy sa to prerušilo   a  keďže  vo  mne
nejaké to zľaknutie alebo čo ostalo  a nemal som
ďalej chuť riskovať, už som na to kašľal.
       Už som sa tým nezaoberal, neviem ani,  či
ona sa ešte o niečo pokúšala.
       Neskôr mi došlo,   že  ten  frajer  sa vo
chvíli, keď som sa otočil ich smerom,  nepozeral
na ňu. Tým svojím guľatým mokrým okom,     ktoré
vytŕčalo  spoza  jej  bieleho  profilu  sledoval
určite mňa. Dám krk na to, že ju hecoval. Ktovie
čo by bolo nasledovalo,  keby som si to uvedomil
hneď, mohlo nám byť fajn,   no na druhej strane,
oni mali pravdepodobne záujem  o nás oboch  a to
by nešlo.
       O  Majinom  sexuálnom živote viem iba to,
že má celkom pekný zadok a dve malé prsia.

       Po filme som ju odprevadil domov, hore ma
nevolala,  bolo už neskoro  a ani sa mi veľmi do
tej tichej dvojgarsónky nechcelo. Bol som nejaký
pomiešaný  a  unavený  a  v noci  sa  mi  z toho
dvakrát divoko snívalo.
       Ako  obvykle   sa  schyľovalo  k  súloži,
hľadal som nejaké ženy,  a keď som jednu našiel,
bola  to  Anna  moja niekdajšia bohyňa, odviedol
som si ju do parku,  zaútočil som a mal som fakt
plné ruky práce,  keď sa zmenila na Maju,  ktorá
mala  bohvie prečo  popísané ruky až po lakte  a
všetko bolo nenávratne v riti.
       Inak  toto mi môj mozog robí vždy,  nikdy
mi  nedopraje.   Keď  zvážim,   aké  neobmedzené
možnosti ten sviniar má,  koľko  si toho pamätá,
čo  všetko  tam  dnu   ukrýva   a  aké  magorské
zlátaniny z toho štrikuje, tak mi je do plaču.
       Často  krát  si vôbec neviem vybaviť tvár
nejakého človeka zo svojej minulosti  a on mi ju
dokonale premietne vo svojom 3D kine  v pôvodnom
balení a keď sa mu chce, ešte sedí aj farba šiat
a nechtov a dokonca niekdajšie počasie,  izby  a
ulice, ktoré už dávno neexistujú.
       Skurvený fenomén.
       Ani za nič ma však nenechá dotiahnuť veci
do konca.
       Anna mala presne tie vlasy,   čo kedysi –
dlhé  a  vlnkovité  a nechala  sa obchytkávať, v
skutočnosti  by  mi nikdy nič takého nedovolila,
no  i tak  som  si  s ňou  užil  veľa nespútanej
rozkoše    a   vďaka   nej   som   zažil   úplne
najbolestnejšiu erekciu.
       Sen   práve  na  túto udalosť nadväzoval,
teda  presnejšie  odohrával  sa v ten istý večer
pred rokmi.
       Bola zima,    vlhko som dýchal do hrubého
kockovaného šálu  a všetko išlo hladko,  až  kým
zasa  neprišlo  na  revolučný surrealizmus  a na
miesto Anny sa podo mnou objavila Maja,  hneď na
to som si uvedomil,  že  spím  a  naspäť  to  už
nešlo.

       Celý   nasledujúci   deň   som   bol opäť
zaľúbený do Anny,  keby som ju niekde stretol na
ulici, alebo v obchode ako naposledy, asi by som
sa ju zase pokúšal zbaliť, možno by som ju rovno
napadol niekde za regálmi.
       Ťažko povedať, čo by sa naozaj stalo,  ak
sa  mi  totiž  sníva  o nejakej konkrétnej žene,
vždy po nej ráno túžim  a  fakt  neviem či sa to
stáva iba mne,  pretože  odpovede mojich známych
sú nepresvedčivé.  Prikývnu síce a usmievajú sa,
ale podozrievam  ich,   že  naozaj  nič   takéto
necítia.
       Vo  mne  je  to ako nejaký hlad,  nebudem
klamať  - hlavne telesný a presne orientovaný na
jedného človeka.
       Raz sa mi snívalo o Madonne  a krátko  na
to  som  nechal  tisíc päťsto korún  v obchode s
diskami a aby som bol úplný dvakrát som vyvádzal
aj  s mužmi.   Ráno  to  bolo  na  moje  ohromné
zdesenie presne tak ako vždy, normálne som chcel
kamarátkinho manžela.
 Vynechajúc túto poslednú alternatívu,  by podľa
mňa  muselo  byť nanajvýš božské prežiť dlhý sex
so ženou,   s ktorou sa mi predošlú noc snívalo.
Lenže toto sa mi zatiaľ nestalo    a keď nad tým
uvažujem,   asi sa to nejako vylučuje - v spánku
ma navštevujú výhradne ženy,  ktoré  sú  pre mňa
nedosiahnuteľné.

       Na Annu som celý deň nenarazil,  hoci som
naozaj dlho nakupoval zeleninu  a dvakrát som sa
prešiel okolo bloku, v ktorom býva.  Pravda,  už
je vydatá a určite by ma bleskovo ochladila, len
čo by som otvoril ústa,  nepomohol by mi ani môj
motor na nočný prúd.
       Večer  sa  mi  strašne  nechcelo  ísť  do
roboty, ani káva mi nešla, nijako som sa nemohol
naštartovať,  naveľa  som sa konečne vysácal  na
ulicu a tam ma večerná kosa prebrala.
       V   škole  som  sa  stretol  s  Majou  na
schodoch,   ako obyčajne,   ona upratuje šatne a
prízemie  a  ja  väčšiu  časť prvého poschodia -
kabinety  a  špeciálne učebne iba raz do týždňa.
Spolu   so  školníkovou  ženou   a  nejakou  jej
sesternicou   Martou   sme   tamojšia   blesková
čistiaca čata.
       Maja  sa na mňa usmiala,  zakývala  mi  a
svižne odšušťala makať.  Akurát  mizla za rohom,
keď   som   si  všimol  jej napnuté  stehno  pod
súpravou,  čudné  ako nevinne sa ten bordel vždy
začína. Po robote  sa  jej nikam nechcelo,  bola
sopľavá   a   pokašliavala,   ešte  stále  okolo
buzerovalo  chrípkové   obdobie,     a  tak  som
nenaliehal.

       Vlastne,  vďaka  chrípke  sme  sa  začali
stretávať aj mimo chodieb a mimo schodov.
       Tam  sa aj teraz míňame ako dvaja šarkani
– úsmev, jej kývnutie a moje ahoj.   Nebyť toho,
že vždy bola taká milá  a zdvorilá,  ani  by  ma
nenapadlo, že je nejako postihnutá.  Keby som to
nevedel – také veci vám ľudia vždy  o iných radi
povedia,  myslím, že by som bol onoho dňa,   keď
som prvý krát počul jej hlas, riadne prekvapený.
       Teda ešte oveľa viacej,  pretože  aj  mne
trocha vyliezli oči – to je pravda,  keď  na mňa
od chrbta hlasno zahuhňala.
       Utieral som rebriny,  náš zvrchovaný boss
Joško nás totižto poprosil,  či  by  sme nemohli
dať  do  pucu  aj  telocvičňu    -   mladá  pani
školníková  a  aj  tučná Marta boli vraj načisto
hotové,  pálil  ich  vraj  každý  jeden  vlas na
hlave.
       Otočil som sa,  ako keby  ma strelili  do
riti a nechápavo som civel – nerozumel som, Maja
to namáhavo opakovala, videl som, že jej to kazí
náladu, no ešte okamih som tie slová musel loviť
z jej úst.
       Aha – povedal som a fakt som sa potešil -
pochopil  som,   že  voľačo  našla  na  babských
záchodoch. Vzal som si z jej rúk bielu igelitku,
chytil  som  ju za uško a pustil dolu,  dnu  bol
zagumičkovaný tenký mikroténový hadík  a  v  ňom
ozaj mocne voňajúca tráva.
       Ako vo filme.
       Ten  ťažký  sladkastý závan nemohol byť z
ničoho   iného,     na vojne  som  vyfajčil  pár
smiešnych cigariet a hocikto by mi určite dal za
pravdu, že na pach trávy sa nezabúda, je to snáď
najľahšie identifikovateľný  smrad,   čo poznám.
Jednoznačne to vyzeralo na fajnový žúr  s kopami
dymu, iná možnosť mi ani nenapadla,  ale  trocha
som sa bál,     či si to Maja nebude nejako blbo
vysvetľovať.
       Kam pôjdeme?  -  opýtal  som sa a z môjho
tónu by mohla vycítiť,  že  to  nemyslím  celkom
vážne – keby teda mohla.
       Už si to niekedy fajčila?  - dôkladne som
každé jedno slovo modeloval perami  a  pozoroval
som ako sa tvári.
       Po celý čas sa tvárila ako letuška, vôbec
som ju tým nevyviedol z úsmevu,  skôr  ona potom
šokovala   mňa,     keďže    po  mojich    dvoch
diletantských  pokusoch  zbaliť  aspoň  akú takú
cigaretu,   vzala   papieriky   a  zacvičila  mi
kompletnú zostavu s perfektnou prácou palcami, s
dlhým  nie  príliš mokrým jazykom  a  s   tvrdou
guľatou cigoškou na konci.
       Bohovská baba.
       Sedeli  sme  v  rohu ihriska  za  kríkmi,
vedľa basketbalového koša,   bolo  síce chladno,
ale nefúkalo, šály sme si poskladali pod rite  a
podávali sme si dym.
       Najlepšie  sa  fajčí  na  jeseň, možno to
nejako korešponduje s tlejúcim lístím,  alebo je
prosto  fajn  mať  svoj vlastný praskajúci ohník
pri ruke.
       Na jeseň je fakt ťažké nefajčiť, najmä ak
si  človek spomenie,  aké  to  bolo  bohovské  v
sedemnástich, v košeli,  a  vo svojej   rifľovej
bunde do pása,   zapáliť  si  a ísť si vziať ten
svet, ktorý tam bol pre teba.
       A takto  nejako  som  drístal  po  treťom
šluku. Obvykle si takéto závažné veci iba myslím
( narazili sme na extra rýchlu marišu ).    Veľa
svetla tam nebolo,  pochybujem,  že Maja niečo z
toho pochopila, pravda, keď som povedal – škoda,
že je to taký tupý zlozvyk a vypustil som z nosa
trocha vzduchu,  čím   som  chcel  miesto  bodky
naznačiť, aká je to všetko irónia,  začala sa na
plné pecky rehotať.  Nanajvýš  žensky a skutočne
nádherne.
       Rozhodne  v tom  jej smiechu  nebola  ani
stopa  po medveďom jazyku a to bol pre mňa ďalší
šok.  Videl  som  ako  jej to vychádza  priamo z
hrdla – vysoké chi-chi,  vnútri  so  strieborným
cvendžaním  a  s nejakými pojašenými flautami  –
pekelne nákazlivý zvuk. Za okamih,  aj  so  mnou
začalo kmásať,   pustilo  sa  mi z očí a z nosa,
mlátil som sa do kolien  a  takto  sme tam spolu
prešli   všetkými  skvelými  štádiami  šialeného
rehotu.




Späť...
Ďalej..
Viac...