Úvod...
Kresby.
Básne..




       Najprv som si nič nevšimol.       Bol som
síce celý týždeň nejaký divý,   ale  zo začiatku
som si myslel, že je to hlavne kvôli Jane, ktorá
sa so mnou do včerajšieho večera nerozprávala  a
pravdupovediac,  dosť som sa aj hanbil a bol som
fakt zo seba vydesený,   keď  mi to potom všetko
došlo.
       Totižto,   minulú  sobotu  som sa doma na
oslave strašne opil, fakt do nemoty  a prvý krát
sa mi stalo,   že ma moja pamäť celkom opustila.
( Aj keď  moje  telo vraj  veľmi  aktívne  ďalej
žilo  sedem   tajomných   hodín  úplne  vlastným
tvorivým životom. )
       Začalo to normálne ako vždy -  nenápadným
popíjaním. Víno bolo tiež také normálne,  nijaké
omšové, ale ani to nebol žiaden moč.  Fajne  sme
sa všetci ôsmi rozveselili, pekne nám očerveneli
ksichty  a  ako zvyčajne sme  začali mať sprosté
reči – najmä ja a mužstvo.  Ale  aj naše ženy sa
po  treťom  poháriku  k nám  perfektne  pridali,
takže som sa v jednej chvíli  až trocha naľakal,
keď sa mi v pripitom mozgu rozjasnilo,  že  moja
sladká manželka,  práve veľmi  verne napodobnila
moju milostnú mimiku. ( A všetci  vrátane mňa sa
na tom bohovsky rehocú. )
       Vtedy niekedy som asi mal prestať s vínom
a urobiť si kávu, lenže nič ma nevarovalo - bolo
mi dobre a teraz fakt neviem,  či  by som naozaj
prestal,    keby som bol vedel,    ako  to  celé
dopadne. Najskôr nie.
       Neviem ani koľko som toho vypil,  kým  ma
zhltla tá čierno-čierna temnota,  ale  krátko na
to  som  vraj  ešte  vyexoval dve decové vodky a
utiekol som von s fľaškou  –  to  bolo potom, čo
som údajne každého hnusno dourážal,  odtrhol som
záclonu aj s garnižou  a  vyhodil som von z okna
ženinu krotkú  andulku,  ktorá  ihneď  zmizla  v
záhrade a doteraz sa nevrátila.
       Celé  to  vraj  vzniklo  preto,  lebo som
chcel Jane dokázať,   že  andulka  sa môže na ňu
vysrať a prvé čo urobí bude,  že zdrhne.  Hlavne
toto nemôžem pochopiť   -   ako  ma mohlo  vôbec
napadnúť niečo také idiotské.
       Každopádne   som   to  podľa     siedmich
dospelých ľudí naozaj urobil a  ešte  som sa pri
tom aj ožransky usmieval,  a  keď mi začala Jana
nadávať, povedal som, že takého sprostého vrabca
chytím aj o polnoci, zobral som fľašku a len tak
v košeli som sa stratil v tme na dvore.
       V ten večer,  bol môj úzky zohnutý chrbát
vo dverách,  to posledné,  o čom existuje nejaké
ľudské svedectvo,  pretože  až  zhruba  do ôsmej
ráno, kedy som sa zobudil v poli na bruchu,  som
podľa  všetkého  nikoho  nestretol a mne samému,
ako som už vravel, v tomto pamäť neslúži.
       Ležal som tam dolu ksichtom  v hrudovitej
oráčine  celý  od  blata,  bola  na  mne  nejaká
studená,  októbrová rosa  a vzadu  na krku a  na
pravom lakti som mal krvavé škrabance,  čo  dosť
pálili. Ale inak mi nič nebolo. Nebyť  toho,  že
som  bol  fakt historicky vydesený, bolo  by  to
celkom pekné jesenné ráno v prírode.
       Podľa divnej chuti v ústach   a  prázdnej
fľaše vedľa,  som trocha šípil,   že moja poloha
nejako súvisí so včerajším večerom,  ale  aj tak
som dlho nemohol prekonať paniku, obracal som sa
a  metal,   najprv  posediačky  a potom  som  sa
postavil a behal som okolo.  Lenže nič som takto
so  svojej  veľkej  hlavy nedostal,  pretože tam
boli len tri včerajšie štrngnutia,  smiech, zuby
a misa punčových rezov.
       Po  nejakom  čase  som  sa  ale  ako  tak
vydýchal, na západ odo mňa bol vzadu dlhý riedky
pás stromov  -  napadlo ma,  že  by to mohla byť
cesta a aj bola.  Keď som k nej prišiel bližšie,
spoznal som tam siluetu  kopcov  a ukázala sa aj
kaplnka,  ktorú  vraj  postavili  v poli  v čase
moru,  takže  som  sa aspoň našiel, aj keď ma to
teda veľmi neukľudnilo, bolo  to  totiž niekoľko
kilometrov od miesta, kde som si včera naposledy
pripil.
       Našťastie, bola nedeľa a na veľa ľudí som
po ceste domov nenarazil,   nemusel som sa preto
až  tak  silno hanbiť,   keď  na  mňa  tých  pár
dôkladných  kresťanov  vytriešťalo svoje nedeľné
oči. Ale jedno mi to rozhodne nebolo.  Vážne som
asi tridsať krát prisahal,  že  už nikdy nebudem
piť  a  aj  neskôr  som mal  na to rozhodne veľa
dobrých príležitostí.
       Jediné,  čo  mi Jana  povedala,  keď  som
vošiel dnu, bola otázka, kde si bol ty somár ? -
a nevedel by som jej na ňu odpovedať,   ani keby
som veľmi chcel. Skôr som čakal od nej, že mi to
povie,  ale  už  mi nepovedala nič,   iba na mňa
pozerala svojou zúrivou odsudzujúcou tvárou    –
najhoršou,  akú za našich deväť spoločných rokov
pre mňa mala a fakt som si myslel, že mi tresne,
keď natiahla ruku, a možno aj ona sama chvíľočku
váhala,  ale  nakoniec  mi  len vybrala z vlasov
nejaké čierne  pierka  a  ešte  vyššie  zodvihla
bradu, čím som bol u nej akože úplne vybavený  a
mohol by som sa aj rozliať, ani by ma neutrela.
       Šiel  som  teda  k susedom  a tam mi Jožo
dosť chladne všetko vyložil,   teda že aj Tarzan
by sa posral, keby včera videl moju opicu   -  a
dal  si  naozaj  záležať,  aby  som  tomu  dobre
porozumel.
       O jednej ma z tohto desného hrozna na čas
vyslobodila služba.  Strážim  sklady  ovocia   a
zeleniny   -   chodil  som tam ako tieň šestnásť
hodín a skutočne príkladne som po celú dobu bdel
nad všetkými zemiakmi  a mrkvami,   čo tam boli.
Nepamätám si nič mimoriadne,  iba  že  mi v noci
bolo dosť teplo, aj nad ránom mi stačilo tričko.
O pol štvrtej  som si nasilu obliekol  prešivák,
ale iba preto,     že odkedy ma na týždeň seklo,
dosť sa v tomto sledujem.
       Nedeľou počínajúc sa mi  začali všelikade
zjavovať andulky. Nielen doma  v záhrade, ale aj
v robote   som sa  strhával  a   vytáčal  krk na
hocijaký vtáčí šuchot, alebo pohyb,  čo by mohol
byť vtáčí let   a aj keď som šiel autom,   každú
chvíľu  som  brzdil  a  vystupoval, lebo som bol
presvedčený,  že tamto sa  na sto percent  mihlo
niečo žlté. Ale  zakaždým  to  bolo len  v mojej
veľkej tupej hlave bez mozgu.  Klietku som dával
prvé dva dni otvorenú na dvor  a  v noci  som ju
nechával v kuchynskom okne,  chodil  som  päťsto
krát von vypiskovať   a  volať Zlatka a vo vačku
som vždy nosil niečo dobré na zob.  Fakt  som sa
snažil,    čo moja  manželka  aj ocenila  trochu
lepšou odsudzujúcou  tvárou,  ale  veľmi  zjavne
neuvažovala o tom, že sa začne so mnou rozprávať
a toto bolo pre mňa naozaj desné,  nikdy  sa  na
mňa nehnevala viac ako dva dni.  Bol  som z toho
fakt na nervy.
       V utorok som prišiel takýto celý chorý do
roboty, pozatváral som brány,  a  keď odišli  aj
posledný skladníci,  urobil som si kávu a  sadol
som si von na palety. Starý, lenivý služobný pes
Cézar ležal pred búdou a jediné,  čo na ňom žilo
boli jeho dve uši,  ktoré satelitne monitorovali
blízke okolie.  Sedel som tam možno desať minút,
pozeral na hmlistý horizont  cez  mreže plota  a
hore  na  nebo,  občas  preleteli  okolo  nejaké
hrdličky,  sem  tam straka a oproti mne sa spolu
jašili na plote a  chvíľami kúsok nad ním najprv
tri a potom štyri guľaté vrabce.
       Boli  už dosť tučné,  pekne  vypasené  na
zimu. Vzadu za skladmi totiž,  často  sypú hnilé
ovocie a  toto  tam  pekne kvasí a láka muchy  a
všelijaký iný hmyz, takže okrem vrabcov, strák a
hrdličiek,   tu  často  vídavam   aj lastovičky,
škorce,   také  bielo  sivé  malé   -  s  dlhými
chvostami,  čo neviem,  ako sa volajú a pár krát
prileteli dokonca aj čajky.
       Tieto  štyri vrabce,    čo sa  predo mnou
šuchorili  a  čvirikali  si  svoju drzú slobodnú
pesničku,  vyzerali nejaké začudované a akoby sa
dívali rovno na mňa.   Teda,    pokiaľ im to ich
prirodzená krkolomnosť dovolila - raz jeden, raz
druhý,  potom krajné dva a nakoniec všetky štyri
na  mňa  natáčali  svojím vrabčím spôsobom svoje
špicaté hnedé hlavičky. Pravda,  to by ešte bolo
v pohode,  ale  jeden  sa zrazu  dal  na krídla,
odrazil sa, len tak sa posunul do vzduchu, alebo
ako to už vlastne vrabce robievajú    a sadol si
asi dvadsať centimetrov odo mňa na paletu, tesne
vedľa mojej bielej šálky,    až to trocha na nej
zazvonilo   a urobilo to vnútri čierne vlnky   a
kolieska.
       Nevedel som či mám byť polichotený, alebo
či to mám   pripisovať svojmu  celkovému   zlému
pocitu so seba,  teda že aj vrabce ma už majú na
háku, ale každopádne ma to dosť zarazilo   a ani
som sa nepohol  –  iba trošičku som otočil hlavu
doprava,   keď ma už veľmi boleli oči až vzadu v
mozgu, z toho ako som ich furt tlačil do rohu.
       Vrabec sa pokojne natriasal  vedľa mňa na
svojich krehkých nožičkách,  ktoré mu z guľatého
nadýchaného telíčka skoro ani nebolo vidno,    a
hlasno prečvirikával,    trojitú ozvenu,   čo sa
stále odrážala od plota.    Podobalo  sa  to  na
nejakú  vzdušnú  mechanickú  mašinku na kľúčik –
malo to ten rýchly vtáčí rytmus, a keby to Cézar
s mladíckym potešením nerozohnal,   určite by to
ešte voľajako pokračovalo.
       Potom mi ešte chvíľu bolo čudne  – naozaj
ako po nejakom komplimente,  takto  som sa tuším
cítil,   aj keď som si prvýkrát sadol na veľkého
živého koňa a urobil som so svojimi pätami,   že
on sa pohol.    Ja sám.    Ale za krátko ma zasa
pochytila moja rýchla melanchólia   a čoskoro mi
to celé pripadalo ako nejaká predstava,   čo  mi
utiekla z gebule,  keďže  o vtákoch  sa mi už aj
snívalo.
       Rovnako  aj  v noci,    keď  som o druhej
mátoživo dával ľavú nohu pred pravú  a vzadu pri
plote, mi doslova z pod nich vyletela veľká sova
a plesla  mi  krídlom po ksichte,  veľmi  ma  to
nerozrušilo. Možno aj preto, že to bolo iba také
mäkké  ošuchnutie  a ani vzduch  sa okolo  veľmi
nerozvíril,  takže  za okamih  bolo po všetkom a
ďalej som sa mohol  ticho  potácať v,   na  túto
nočnú hodinu u mňa obvyklom, polospánku.
       V stredu celý deň pršalo   a nič zvláštne
sa nestalo   a vo štvrtok  doobeda tiež.   O pol
tretej som prišiel znova do roboty,  tentoraz už
boli všetci preč  a mali sme to tam za päť minút
s Cézarom zamknuté  a úplne  celé sami pre seba.
Zo začiatku sa aj on ako vždy tešil, že je vonku
a  chodil všade so mnou,  ale  čoskoro  sa  zasa
vyvalil pred búdu a musel som si robiť psa sám.
       Slnko  pekne  oranžovo svietilo  a  okolo
voňala  studená  jesenná   vôňa   po  listoch  a
vlhkosti,  alebo  po čom  to  už zvyčajne páchne
október. Vôbec bol krásny farebný deň a nechcelo
sa mi preto sedieť  a  veľa  som chodil po vonku
sprava doľava a zľava doprava, alebo naopak.
       Sivé  koketné hrdličky,   ktoré  zbožňujú
melónové   semienka,   Cézar    na  úvod  trocha
ponaháňal, no nadlho sa neurazili  a o chvíľočku
sa vrátili  z bazového  hájika  pri  železnici a
bolo ich ešte o tri viac. Najprv  si posadali na
lampy a húkali si a vŕkali v troch párikoch, tak
ako ich väčšinou vídavam,  potom  som ale dostal
od niekoho  esemesku  a  na  pol hodinu  som  sa
stratil  vo svojom  telefóne.  Kráčal  som  síce
ďalej, ale svet naokolo pre mňa zmizol,  pretože
som sa sústredil na slová,  tak aby boli presné,
aby sa mi tam zmestili   a bohvie prečo aj nato,
aby   boli  smiešne.   ( Asi preto,   že  už  od
základnej školy mávam  často silnú potrebu robiť
zo seba šaša.)    Keď  som  potom  schoval  svoj
spotený mobil  do vačku  a  rozhliadol  som  sa,
zdalo sa mi,   že  mám  sedem  rokov a stojím na
námestí.
       Okolo    mňa    bolo   najmenej   dvadsať
hrdličiek.  Prechádzali  sa  vedľa,   vyzobávali
niečo  z chodníka  a iba tak akože pobehli,  keď
som sa  k nim sklonil.  Boli  tam biele  a hnedo
strakaté   -   asi poštové, alebo nejaké okrasné
holuby a asi štrnásť tých sivých divokých, ktoré
som   doteraz   väčšinou   iba  z diaľky  uvidel
odletieť preč.  Hrabol  som  do vačku pre zrno a
počupiačky som natiahol otvorenú dlaň,   pretože
som bol fakt zvedavý,  či  mi  budú  zobať  aj z
ruky.    A zobali.      Tentoraz som si už musel
priznať, že sa niečo deje.
       Celú štvrtočnú  zmenu  som potom vyvádzal
vonku.   Pokiaľ  to  tie  úbohé  vtáky vydržali,
snažil som sa ich ešte viacej krotiť,  chytať do
rúk  a nakoniec  som  ich  vyhadzoval  vysoko do
vzduchu, nech letia.  Toto  som videl vo filme a
bol to fakt náramne božský pocit.  Lenže  asi sa
im to nepáčilo až tak super ako mne,   lebo   na
nejaký tretí krát sa všetky zdvihli   a  za  pár
sekúnd boli preč. Naozaj som sa zarazil,  že  sa
na  mňa  nahnevali,  ale  bolo  už  krátko  pred
zotmením a možno šli len niekam spať. Nočná sova
neprišla a netopiere asi mávajú  o takomto  čase
na  jeseň už  svoj zimný spánok,  takže  som  už
žiaden cirkus až do rána neurobil.    O štvrť na
päť ma skoro  postojačky  skolila  únava,   lebo
dovtedy  som  sa  ani  na  minútku  nezastavil -
rozmýšľal  som,  čo  to môže byť  a  hlavne  som
plánoval, ako to všetko poviem Jane,  tak aby si
hneď nemyslela, že mi šibe. A  toto  bol   veľký
problém  a  nič  múdreho ma nenapadlo a aj doma,
keď som si líhal do postele,  som stále ešte nič
dobrého nevymyslel  a to najmä kvôli tomu tichu,
ktoré ona ešte stále voči mne prechovávala.
       Všetko sa ale vyriešilo tým,  že som spal
až  do večera,  teda  naozaj  neobvykle  dlho  a
prebral som sa až za tmy na bylinkovú vôňu čaju,
ktorý bol položený na nočnom stolíku.  Hneď  som
si predstavil  Janinu ruku,  ktorá  sa  v spánku
dotýka  môjho  úbohého  čela  a to bola,  jednak
veľmi príjemná predstava a jednak to bola asi aj
pravda,  pretože   keď   Jana  započula,  že  sa
hniezdim,  objavila sa vo dverách s teplomerom a
nejakými tabletkami.
       Na moje,  ahoj Zlato,  síce neodpovedala,
ale  už  sa  vôbec netvárila odsudzujúco,   skôr
vyzerala, že sa o mňa bojí,  a  preto som bol už
ticho  -  nepovedal som, že mi je úplne skvele a
hral som na ňu chorého,  aby  sa o mňa bála ešte
viacej.
       Pravda,    keď  mi  namerala  41  stupňov
horúčky, hneď som sa naozaj spotil  a chvíľu sme
sa o mňa báli spolu.  Našťastie  aj  ona vzápätí
samu  seba  presvedčila,    že teplomer musí byť
rozbitý,  pretože to by som už musel nežiť a šla
hľadať iný, ktorý sme ale doma nemali,  lebo som
na neho pred mesiacom šliapol.
       Poprevracala najprv kuchynské  a potom aj
šuflíky v spálni,   ale  samozrejme nič nenašla,
takže sa začala  trocha vytáčať,  preto  som  ju
veľmi  pokojným  hlasom  začal presviedčať,   že
všetko je v poriadku – mám iba zvýšenú teplotu a
cítim sa  úplne fit,  ale  pre  istotu  zostanem
aspoň   do nedele  v posteli.  A  na  to  ma  po
siedmich strašných dňoch mlčania konečne zobrala
na milosť a na jej: si si istý?, som zahlaholil:
na sto percent  a  toto  ma  vážne  dojalo  až k
 slzám.  Nebyť  môjho  veľkého  chlapského  ega,
fakticky  by  som  sa  tam  na  tvrdo rozplakal.
Namiesto  toho  som  sa  ale  iba vďačne usmial,
zavrel som oči a zobudil som sa až dnes ráno  na
gigantický hlad.
       Okno   v spálni   bolo  otvorené   a   po
raňajkách  som  sa  díval  z postele  rovno   do
záhrady na stromy.   Jana  bola  asi niekde  tam
vonku  a  to  som  dosť  dlho  sedel v kuchyni a
popíjal letný čaj priamo z hrnca.  Stále  som sa
vrtel a myksľoval v perinách. Žrali ma tam pekne
mrle,  ale bol som pevne rozhodnutý nepokaziť si
včerajší nábeh na zmier  a  vydržať  tam  až  do
obeda pekne zakrytý, aj napriek peklu, ktoré som
prežíval,  keďže  som  bol fakt úprimne zdravý a
nanajvýš v pohode.  To zvláštne mokré štrkotanie
ma prekvapilo od chrbta,  akurát  som posediačky
búšil do vankúša  a otočil som sa naozaj rýchlo.
Bleskovo.
       Na parapete sedela veľmi živá straka    a
náramne  sa  zaujímala  o môj nočný stolík,   na
ktorom  bola šálka  a malý  tanierik  s  kovovou
lyžičkou. O tom nemohlo byť pochýb,   úplne to z
nej kričalo,   krútila  sa  ako  zhypnotizovaná.
Pomaly som sa odokryl,  vzal som lyžičku a vôbec
nie prudko, ale zato svižnejšie ako krokom,  som
prešiel k oknu,      podržal som jej tú ligotavú
vecičku  pred zobákom   a druhou rukou som na ňu
jemno pritlačil na ráme.
       Bola teplá a to jej čierne perie sa takto
úplne zblízka zeleno,   modro a všelijako kovovo
trblietalo  a  keď som vzal do ruky jej krídlo a
roztiahol na ňom dokonalé biele pierka na konci,
zobla si tú lyžicu naprieč do zobáka   –  čím mi
jasne dala na vedomie,   že „fajn“,   ale takéto
cviky už nie sú zadarmo.    Mal som v tej chvíli
zreteľný pocit,   že si dobre rozumieme,   že si
vzájomne vidíme  do svojich  zlodejských vtáčích
duší...    
       Zjavne som to bol  ja z nás dvoch vtákov,
čo si prvý uvedomil, že už nie sme v spálni sami
a  niekto  za nami  vo dverách prestal dýchať, a
keby som nebol býval hneď znervóznel,  straka by
sa mi určite nevyšmykla   a nebola by odletela k
orechom,  kde sa okamžite stratila aj s lyžicou.
A keby sa to nestalo, možno by som nemal až také
problémy odpovedať Jane na jej ďalšiu jednoduchú
otázku, že čo preboha zasa stváram. Ale stalo sa
to a môj krátky bľabot,  ktorý som na ňu spustil
vždy po dlhom dlhom tichu,   jej urobil na tvári
len  široký  nechápavý výraz,  a  preto  som  ju
chytil za ruku a povedal som: prosím ťa,  poď so
mnou, ja ti to ukážem.
       Keďže v záhrade  a na ulici okrem vrabcov
a nejakých  príliš  malých sýkoriek  nijaké  iné
vtáky neboli,  posadil som Janu do auta a frčali
sme po okolitých cestách von do krajiny -  chcel
som nájsť niečo väčšie,   nech   urobím   trocha
dojem.   Ticho  mlčala  vedľa mňa,    so svojimi
peknými  rukami na kolenách a uvažovala,   či už
prišla tá chvíľa,  kedy treba vybuchnúť a všetko
toto  moje  šialenstvo  raz  a navždy  zaraziť a
explózia už bola veľmi veľmi blízko,     keď som
konečne zbadal v poli, to čo som hľadal.
       Opatrne  som   zastavil   pri  krajnici a
povedal som jej,   že nemusí vystupovať,    môže
pokojne zostať v aute, ale nech sa určite na mňa
pozerá a že ak sa rozhodne vystúpiť, bude musieť
zostať pri aute.   Tváril  som  sa  pri  tom asi
naozaj  dosť  šialene  a  na záver  som  ju ešte
bozkal, aby sa akože vôbec nebála,  čo  asi bola
tá  posledná   kvapka,  a  akurát   sa  významne
nadýchla,  keď som sa rýchlo otočil  a  vystúpil
som von.
       Pôvodne  som hľadal nejakých pár holubov,
alebo  dve tri straky a teraz som sa trochu bál,
či  sa  toto  čierne  spoločenstvo nebude chovať
celkom prirodzene - teda či mi neukáže len tak z
diaľky  svoj pokojný vtáčí let.  Ale  potom  som
urobil ten krok,  po ktorom som už vedel naisto,
že  prah  do vranieho   kŕdľa  mám  za  sebou  a
prežíval   som   to  znova  ako   dáku   sladkú,
rafinovanú  lichôtku  od  niekoho,   kto   nikdy
nelichotí.
       Jednoducho  som  tam  bol  úplne v strede
medzi divými slobodnými vranami  a mal som všade
po tele husaciu kožu.
       Vedel som od holubov, že si môžem dovoliť
veľa,   ale   zase odtiaľ potiaľ,   preto som sa
radšej neponáhľal a aj napriek tomu, že ony boli
fakt  kľudné  ako nejaké čierne špicaté sliepky,
som  dosť  dlho  iba tak chodil  a díval sa,  čo
robia. Zdalo sa mi,  že hoci  sú tu naoko všetky
spolu,  aj tak je v podstate každá sama,   alebo
nanajvýš ešte s jednou,  pretože  boli  naširoko
roztrúsené  a  každú  chvíľu  nejaká vzlietla  a
sadla  si niekde ďalej na prázdnejší kúsok poľa.
Prešiel som takto pomaličky stredom a dvakrát po
obvode celého kŕdľa,  Jana už bola vonku a vlasy
jej tam na žlto rozhadzoval vietor.
       Videl som sa úplne jej veľkými očami, ako
mocný šaman – Ten, pred ktorým vrany neodletia a
z  toho  jej  pohľadu  som nazbieral dosť odvahy
čupnúť si a vziať jednu do rúk.
       Na to,   že  bola  o poznanie väčšia  ako
hrdlička,  bola  strašne  ľahká  a mala ako keby
oveľa viac peria.  Otočil   som   si  ju  a  ona
otvorila  svoj  silný  zobák a  niečo  zakrákala
starodávnym  vraním  jazykom,   ktorý  odjakživa
vyvoláva v ľuďoch strach  a rešpekt  a všelijaké
myšlienky na smrť a záhrobie. Ale mne sa to skôr
podobalo na drzý zaliečavý smiech   a  aj  niečo
také  som  si  všimol  v tom jej hlbokom čiernom
oku, a preto som sa trochu rozkročil a z pomedzi
nôh,  som  ju veľkým oblúkom vyhodil priamo hore
do  studeného  októbrového neba.  A  potom  ešte
jednu a dve krajné tiež.
       Vedel som,  že  teraz  už určite odletia,
ale nemohol som si pomôcť,  musel  som to urobiť
aj  tretí  a  štvrtý krát,  no zdalo sa,  že  to
prebieha trocha  inak,  ako s hrdličkami.  Vrany
totižto  vôbec  nezačali  hneď  mávať  krídlami,
namiesto toho ich iba roztiahli    -    presne v
okamihu,  keď  prestali stúpať   a dvoma,  troma
oblúčikmi mäkko zosadli na zem.  A  hlavne vôbec
nevyzerali, že sa niekam chystajú, práve naopak,
akoby  sa  začali ku mne opatrne  približovať  a
viaceré na mňa krákali tým svojím drzým hlasom.
       Priznávam, že mi chvíľu trvalo,  kým  som
to celé pochopil,  pretože  som  sa  zo začiatku
trocha zľakol,  nechal  som  sa  obalamutiť zlou
vraňou povesťou a vážne som začal myslieť na to,
že sa vrátim k autu. Ale nakoniec som počúvol tú
svoju časť,  ktorá  mi vravela,  že  tie  čierne
beštie sa  iba  chcú so mnou pohrať  a  to  bolo
dobre,  lebo každá jedna potom išla pekne vysoko
rovno do luftu  a  niektoré aj viac krát,  keďže
som sa tam fajne rozbláznil a hádzal som ich, čo
to dá, až sem tam perie lietalo.
       Muselo to vyzerať bohovsky    –    nejaký
chlapík   si    tam  púšťal  šibnuté  vrany  ako
lietadlá,  nepríčetne  sa škeril a občas šťastne
pozrel smerom k žene, čo sa tam na neho zopodiaľ
dívala a objímala sa svojimi dlhými rukami.
       Posledná   vrana,   ktorú   chytil,   ale
neletela   –   šla  s ním  späť  k tej strapatej
blondínke  a  ona  urobila pár krokov na mieste,
spustila paže  a aj  z diaľky bolo vidno,  že sa
najkrajšie usmieva.




Späť...
Ďalej..
Viac...