Úvod...
Kresby.
Básne..







Večerné šaty boli na nej
ráno
o nádych atmosférickejšie,
keď ju ,
krok za dlhými pažami,
vyvádzali  z plachiet.
Napriek tomu, že sa opäť dívala cezo mňa
bol som už vyvolený.
Selia neprosí o tanec,
iba ticho k tebe zablýska nechtami..
Vždy, keď som si potom
sám seba uvedomil - stál som
a ona okolo mňa maľovala bordovú salzu -
Aj preto, že moje telo nevlastní
nijaký rytmus,
aj tep
mi teraz búcha
ako lejak na strechu - používala ma
ako náradie,
ťahala vo mne za kladky - lakťami
a lýtkami mi vrastala do kĺbov
bradavkami volala bedrá,
zlaňovala ma -
a tak - že vo chvíľach,
keď som na seba zabudol,
som poletoval s ňou.
A možno som sa raz zbadal -
očami muža pri bare,
vysoko medzi krídlami
sladko a vysoko ako naúzko
sálavá krása
v hudobnej básni
toho nešťastného teplého Rusa.
Možno dvakrát.
Och, tanec je žena Rómeo.

(Tomu maličkému šamanovi poviem,
že nič,
len keby mi na chvíľu
vybral srdce,
musím ho trochu otrieť
a stisnúť -
vytlačiť z neho tú našu krv,
viem, že toto pomôže)








Späť...
Ďalej..
Viac...