Úvod...
Kresby.
Básne..




       Otvoril tenkú bielu knihu, starú učebnicu
prírodopisu,   ktorá  ležala v kartónovom  kufri
vedľa žltých košieľ  a novín zožratých od myší a
trocha ňou zatriasol, aby z nej vysnežil tridsať
ročný prach.  Jeho drobné zrniečka ihneď ožili a
v pomalých   vlnách   sa  strácali   v tieni  za
niekoľkými slnečnými  lúčmi šikmo presvitajúcimi
pomedzi škridle, takže na okamih bolo vidno ešte
zreteľnejšie   a podrobnejšie,  obvykle  strašne
nenápadnú prácu slnka so svojimi prstami.
       Trocha  toho  prachu  popadalo  naspäť na
veľké čierne odstavce  a úzky obrázok vyškerenej
kostry,  čo  stála  v knihe  so všetkými svojimi
ľudskými kosťami v pozore   a dívala sa Marošovi
rovno do očí,   čím  sa  mu  asi  chcela smiešne
vyhrážať a varovať ho, že okrem rešpektu,  ktorý
teraz cíti pred týmto temným miestom,  by si mal
dávať dobrý pozor ešte aj na to,      čoho sa tu
dotýka.
       Na   ďalších   stranách   bolo   niekoľko
svalnatých mužov úplne donaha zvlečených  z kože
a všelijaké iné krvavé obrázky pečene,   pľúc  a
veľa veľa metrov stočených vlnovkovitých hrubých
a tenkých čriev,    ktoré  si  vôbec  nevedel vo
svojom malom bruchu predstaviť.  Naproti  tomu s
pľúcami a  ľadvinami  to mohlo byť naozaj nejako
tak podobne a so srdcom súhlasil úplne.  Ale  zo
všetkého najviac ho aj tak zaujímalo,  ako je to
s babskými šuškami, pretože aj podľa rečí, ktoré
mali chalani zo školy  a od susedov,  už  na  to
dávno prišiel jeho čas.
       Lenže nikde vnútri nenašiel nič, čo by sa
aspoň trochu  podobalo  na to rozpolené,  čo  sa
črtá babám pod nohavičkami,   keď sa prezliekajú
na telesnú - a ani nič,  čo  by  pripomínalo  to
tmavé,  čo presvitá ženám cez mokré plavky,  tam
nikde nebolo  a pozrel si tú knižku celú,  až po
poslednú stranu.
       Preto  ju  rýchlo  prelistoval  ešte raz,
našiel v nej šesť hnedých strúhancov z ceruzky –
pár   strán   v strede   bolo   zlepených  a  na
niekoľkých   bielych    miestach  bolo  napísané
Zuzana, alebo srdiečko a Zuza prepichnutá šípom,
a  keďže  ho  už  veľmi  naliehavo  volala druhá
polovica povaly  a každú  chvíľu sa mohol niekto
vrátiť domov a vymáknuť ho, odložil to všetko na
neskôr.
       Položil si  knihu za chrbát,  ku  starému
zatváraciemu nožu, čo nešiel otvoriť a urobil po
čupiačky ďalší opatrný krok dopredu   -   celkom
potichu,   aby  nezobudil strýka Dušana,   ktorý
teraz  priamo  pod  ním  vyspával  svoju obvyklú
sobotu doobeda.
       Vedľa kufra bolo opreté  zrkadlo  s malou
poličkou,  boli  tam  tmavé mydlové kolieska a v
pravom hornom rohu na skle   bola červená pivová
nálepka  s  dostratena  rozstrapkanými okrajmi –
akože ju niekto chcel dať dolu, ale nešla.
       Marošov  spotený  ksicht vyzeral za šedou
prachovou  hmlou   a   v prostriedku   okolitého
prítmia divoko a cudzo,  a keby to nebola hanba,
priznal by si, že má naozaj dosť strach.
       Urobil ďalšie dva  opatrné kačacie kroky,
aby nezobudil Dušana  a  aby  neostala  z druhej
strany na plafóne prasknutá farba, pretože to by
mohol rovno zobrať remeň a ísť sa dolu udať.
       Dal  si   na koleno   šticu    zapadaného
jutového mechu a najprv nechtami  a potom zubami
sa pokúšal   dostať  cez  sivý  špagát dovnútra.
Nebolo to k ničomu.  Vrátil sa pre nožík,  ktorý
znova nešiel otvoriť  - v ústach mu opäť zostala
hnusná chuť hrdze a potuchnutého konope,   a tak
si utrel jazyk z druhej strany do trička  a zasa
nanajvýš potichu prekačákoval späť k mechu.
       Chvíľu  myksľoval  s  hrubým  uzlom   bez
mašličky doprava a doľava a hore a dolu,  aby sa
uvoľnilo na vreci hrdlo - potom sa snáď bude dať
vyvliecť špagát zhora,   a keď už  vážne začínal
mať nervy,  vzadu  za  mechom  sa  niečo  hlasno
vysypalo.
       Asi za štyri absolútne podrobné minúty sa
Maroš konečne odvážil pohnúť.
       Dolu bolo stále ticho.
       Položil vrece na jeho vnútornosti,  utrel
si pot z očí  a len jeden pohľad mu stačil,  aby
si bol istý, že to stálo za ten bordel,  a aj za
prípadné  iné bolestivé následky neskôr,  by  to
rozhodne stálo.
       Na vrchu farebnej kôpky boli,  ako lístky
marcipánu rozhádzané žolíkové karty s kreslenými
ženami.  Všetky  mali veľké prsia a široké boky,
čo im trčali na jednu, alebo na druhú,  alebo na
obidve strany,  podľa toho,  či sedeli,  ležali,
alebo stáli – česali sa,  kúpali sa v kadi,  pre
niečo sa zohýbali,   alebo inak šantili,  aby čo
možno najviacej vyzerali pekne.
       Jedna  sa dívala poza svoj  ružový chrbát
kdesi nabok a svojím veľkým,  hladkým  zadkom si
sedela    vedľa    svojich    nôh     v čiernych
podkolienkach.   Táto bola fakticky najkrajšia a
právom bolo na nej veľkými  červenými  písmenami
napísané JOKER.
       Pod  kartami  boli  všelijaké  pohľadnice
väčšinou od ľudí,   ktorých mená Maroš nepoznal,
pár  nezastrúhaných  atramentových  ceruziek  na
nich nechalo a aj na šiestich kartách  - škaredé
modré machule.  Občas  sa  odniekiaľ  vykotúľala
stará minca,  alebo gombík z vojenského kabáta a
medzi veľkonočnými  a  vianočnými pozdravmi bola
zastrčená  jedna  čudná  fotka  s celkom  holými
ženami - v každom rohu bolo číslo sto.
       Stovka,  pošepkal  Maroš  svojmu kolenu a
bradou tam napísal ďalší čapatý krúžok, ako vždy
keď čupel  niekde nad niečím,   ale  pritom  bol
úplne ďaleko a sakramentsky fuč.
       Keď dole prvýkrát zazvonil telefón, Maroš
akurát sledoval čiaru,   ktorá  vedie  ženám  po
bruchu a vzadu na chrbte, ako keby tam ukazovala
dole do čierneho  a  ani sa tak veľmi nevyľakal,
lebo  mu hneď bolo jasné,  že  týmto   pádom  je
všetko úplne v prdeli.
       Za okamih  sa  ozval celkom blízko pomalý
šuchot  a  vo svojej  malej  hlave  jasne  videl
strýka  Dušana,  ako  vstáva strapatý  v bielych
slipoch   a  zo zalepenými očami otvára dvere na
svojej izbe.
       Telefón bol na chodbe  oproti kúpeľni asi
tri dlhé chlapské kroky od zadnej izby,   strýko
urobil päť malých šmatlavých krôčikov a povedal:
prosím, no, nie Zlatko, práve som vstával, dobre
Moja prídem, aj ja teba a položil.
       Vyzeralo to,  že  sa  čoskoro  zoberie  a
pôjde von.
       To nebolo celkom beznádejné a Maroš začal
potichu myslieť a dôkladne plánovať zostup.
       Mal dve možnosti: alebo počká, kým strýko
odíde – to sa mohlo pretiahnuť  a  medzi  tým sa
mohli vrátiť babkovci zo záhrady.
       Alebo  využije  chvíľu,  keď bude Dušan v
kúpeľni,   prešmykne sa do chodby a potom zdrhne
na dvor – toto bolo zase väčšie riziko.
       Rozhodol sa,  že počká,  pretože  mal  do
základného tábora zniesť veľa vecí a ešte celkom
presne  nevedel,  ako  ich  zoberie.  A  keď  si
spomenul na Beatu - aká je,  sám seba ubezpečil,
že  za  ňou  sa  strýko určite poponáhľa  –  ten
telefón, totiž musela byť ona.  Maroš si nevedel
predstaviť   nikoho   iného,  kvôli  ktorému  by
strýko, tak pokorne vstal.
       Dve tri minútky po prebudení,  bol strýko
hrubým zákerným človekom,  ktokoľvek sa mohol od
neho dozvedieť že je idiot, alebo dostať na riť,
ale inak s ním bola väčšinou sranda a najmä, keď
bola nablízku jeho frajerka – vtedy bol fakt bez
chyby, všetci sa okolo neho bohovsky nasmiali.
       Teraz   bolo   počuť   zdola   elektrické
bzučanie,  to  sa  strýko holil strojčekom okolo
fúzov a  hrubých  červených pier  a  po  tučných
lícach  až  ku  spánkom,  kde sa mu končili jeho
plešaté vlasy   –   na toto  sa Maroš  vždy  rád
pozeral,  a vlastne všetko, čo strýko robil bolo
fajn.
       Vôbec nerozumel, prečo by malo byť čudné,
že sa na neho lepia baby.   Niekedy   to   babka
hovorila a aj iní ľudia.  Marošovi  sa páčilo aj
to,  ako  si  pred  chvíľou  odpľul do umývadla,
pravda   v tejto  chvíli  to bol nepriateľ číslo
jeden a dosť zbytočne sa parádil.
       Za   ďalších  strašných   niekoľko  minút
strýko vyšiel z kúpeľne a neuveriteľne pomaly sa
začal obliekať.
       Otvoril  skriňu,    rozhrnul   vešiaky  s
košeľami, vybral si ponožky a zvesil zo stoličky
nohavice,   ktoré   tenko  zazvonili  prackou na
opasku,   potom vyšiel z izby,   prešiel   okolo
vchodových dverí,  zavadil   o vŕzgavé kuchynské
pánty a otvoril ladničku.
       Maroš  si medzitým  najtichšie  ako vedel
vyzliekol tričko  a poukladal do neho najkrajšie
pohľadnice,   karty,   nožík a knihu a nejako to
zauzlil,  takže sa to dalo niesť v jednej ruke –
mince si dal do vačku   a ešte tichšie,   ako je
možné sa pretiahol okolo fliaš, kufrov,  vriec a
osieho hniezda,  celkom nad ťažké padacie dvere,
pod ktorými boli schody a sloboda.
       Keby vedel,  čo Dušan v kuchyni robí,  či
sa niečím pchá,  alebo dačo pije,  alebo len tak
očumuje v ladničke salámu, mohol by to risknúť a
zísť,   lenže  nič  nevedel  a keby  sa  strýčko
náhodou akurát vyšmatlal z kuchyne, určite by ho
zbadal,  pretože  z vchodových  dverí bolo vidno
rovno na schody do podkrovia.
       Minúty bežali.
       Maroš  stále  čupel hore a naťahoval uši,
vedel že strýko je ešte v kuchyni, ale veľa toho
odtiaľ nepočul, po čele,  po chrbte a po lýtkach
mu stekal pot  a oči ho dosť štípali od prachu –
utrel si ich   a vtedy rýchlo šťukla  kľučka   a
ozvalo  sa  mamine  čaute  a to  bolo  už naozaj
priveľa.
       Maroš pokrčil  svoje špinavé lesklé čelo,
pretože mu začínalo byť do plaču  -  akurát dnes
sa musela vrátiť tak skoro, inak si tam u Evičky
vysedáva celé posraté dni, už chýba,  len aby sa
vrátil dedo s babkou a môže si tu rovno ustlať.
       Strýko sa samozrejme konečne začal obúvať
a ešte dačo žuval,  keď hovoril,   že Mladý bude
asi niekde vonku –  hrubé hovno  – sedí ti rovno
nad plešinou,  zahrešil  zúfalý hlas v Marošovej
hlave.
       Mama si zapla rádio  a buchotala s niečím
v kuchyni,  takže  mohla  hocikedy  vybehnúť  do
kúpeľne,    alebo von na dvor,   alebo rovno pod
schody na povalu,   kde bola zašitá špajza,  ale
Maroš si aj tak povedal:   teraz   alebo  nikdy,
zaprel sa do dverí a podarilo sa mu ani nevrznúť
a nehlučne za sebou zavrieť.
       To bolo fakt mimoriadne ťažké, pretože sa
musel  dať  z druhého  schodu  na špičky,    aby
dočiahol na dvere,  ktoré predtým otvorené oprel
o vrece a potom ich pomaličky nad sebou zaklapol
ako truhlu – položil si ich na krk a na chrbát a
pomaličky sa krčil,  úplne si čupol do seba,  až
kým  to  všetko hrdzavá haspra neskončila slabým
cvengnutím.
       Maroš bol teraz mokrý,   ako  keby zišiel
dnu z vody do iného suchého sveta na dne a tenko
sa usmieval.
       Cítil  v kostiach dobrý koniec  a  že  aj
napriek všetkému blbému pechu,    bude toto jeho
veľký šťastný deň.  Nadýchol sa a troma hlbokými
krokmi a ďalšími niekoľkými leopardími prískokmi
ľahučko preletel  ku  dverám a ako para prekĺzol
cez najtenšiu možnú škáru von.
       Ďalšie  dve  sladké hodiny potom sedel za
garážou na zemi,   cítil  sa skvele  a obdivoval
svoj bohovský majetok.
       Niekoľkokrát  ho zbalil naspäť do trička,
že ho odnesie ukázať chalanom,  ale  vždy  si to
rozmyslel –  asi sa bál, že z neho voľačo zmizne
a znova sa kochal,   podrobne  si  obzeral každú
jednu kartu,  vyhadzoval si mince,  hádal  pannu
alebo orla  a každú chvíľu si pozeral čiaru,  čo
majú holé ženy na bruchu.
       Tá  stará  kniha  bola riadne smradľavá a
mala veľmi žlté strany  a okrem  mena Zuza,  tam
bola ešte Helena a nejaká Dita  -  v srdiečkach,
v obláčikoch,   alebo  iba  tak  hrubým ozdobným
písmom.
       Zlepené strany v prostriedku nijako nešli
rozdeliť, ani nechtami a ani zatváracím nožíkom,
čo sa mu naveľa podaril otvoriť,  to nešlo,  iba
ich ešte viac zašpinil.
       To čo hľadal, ale určite bolo medzi nimi,
keďže  o stranu skôr bol  veľký obrázok ohnutého
vtáka   aj   s dvoma  vajíčkami  a   všelijakými
hadičkami a kolieskami vnútri.
       Keď šúchal strany medzi prstami,   aby sa
uvoľnili, všimol si,  že v prostriedku je nejaká
tmavá škvrna.
       Natiahol si vyvrátenú knihu pred oči, tak
aby bola  rovno  medzi slnkom   a jeho tvárou  a
podľa obrysov mu bolo hneď jasné,   že vnútri je
štvorlístok.
       Marošovi  sa   ešte  nepodarilo  nikdy  v
živote  nijaký  štvorlístok  nájsť a pár krát ho
naozaj dlho  hľadal,    a preto sa o neho  ihneď
začal báť.
       Nechcel,    aby  ho jeho vlastná túžba po
poznaní  nejako  pokazila  a  napadlo ho,  že to
možno  pôjde  rozlepiť nad parou,   tak  ako  sa
dávajú dolu známky,  takže to bude lepšie nechať
na potom -každopádne  je to teraz len a len jeho
kniha.
       Ešte   chvíľu  sa   nechcel  odtrhnúť  od
kariet,  robil  si  postupky a tercky  a špinavé
postupky so žolíkom  a zatváral z ruky  za mínus
dvesto bodov, ale pomaly už začínalo byť poobede
a bolo  treba  ísť  dať  o sebe vedieť,   aby sa
vedelo, že sa netúla.
       Všetko to schoval  v garáži vzadu za stôl
a tričko si obliekol a vyprášil si ho a aj vlasy
a nohavice.
       Za ten čas,   čo  bol  vonku,   sa všetci
vrátili a znova bol plný dom ľudí  -     mama sa
samozrejme  už  bála,   dedo  jedol  so  svojimi
obrovskými  rukami niečo s knedľami  a  babka mu
každú chvíľu ešte trochu prikladala,  a  keď  si
Maroš sadol k stolu,  hneď  ho  odtiaľ  ako vždy
vykúrila umyť sa.
       V chodbe boli vedľa rohožky položené malé
drevené šľapky  na opätku s čiernym pásikom,  čo
mal strieborné cvočky, takže Dušan s Beátou boli
zavretí v zadnej izbe  a  v kúpeľni  bolo naozaj
trochu počuť ten jej maznavý hlas,  ktorým  vždy
hovorila.
       Babka zakričala z kuchyne,  že  nech  idú
všetci jesť, lebo to  bude  studené -  tuná vždy
každý   na každého  hulákal  z hocikadiaľ,   ale
nikomu to nevadilo.
       Vlastne   niektorým   Dušanovým frajerkám
bolo  občas  na  ksichte  vidno,    že  sa na to
urážajú, ale Beate nikdy.
       Maroš si rýchlo utrel mokré ruky do seba,
aby  ich  stihol   vo dverách,  keď  šli   okolo
kúpeľne  a  na  jeho  čaute   sa  ona  usmiala a
povedala - ahoj fešák, máš sa? Fajn a vy?    No,
mohlo,   by to byť aj lepšie,    povedala  Beáta
svojim  maznavým  šuchotavým  hlasom  a   napoly
otočila hlavu na strýka,  ktorý šiel hneď za ňou
a tváril sa veselo.
       Pri   stole    sedeli   obidvaja   oproti
Marošovi,  žuvali kapustu  a mľaskavo odpovedali
na babkine a  mamine otázky,   tak   ako   vždy,
žiadne, že s plnými ústami sa nerozpráva,  za to
sa okríkali len deti, aj to len občas.
       Aj  všetky  reči  okolo  jedla  boli  iba
také v dobrom,   aby pri nich fajn chutilo,  tak
ako vždy a aj ostatné veci - tučné biele taniere
a ťažké vône boli ako vyšité z obrusu,    čo tam
bol ešte  do nedele pod sklom,   tak  ako  každý
týždeň.
       Len  strýko  bol ku veľkému podivu nejaký
iný.
       Odpovedal   sucho  a  ťarbavo  sa do toho
smial na nesprávnych miestach.
       A čo bolo fakt divné  -  Beáta  sa  už na
neho nepozerala tými veľkými očami   -   tak ako
včera.  Prvá  sa  zodvihla od stola a vo svojich
krátkych rifľových nohaviciach so strapcami,  na
ktorých sa jej vpredu robili šikmé záhyby ako na
obálke – boso odkráčala z kuchyne.
       Za  nejakú  hodinku na to,  keď  sama  so
svojou  sprievodnou  vôňou prechádzala  na dvore
okolo Maroša,  chytila  ho  šteklivo prstami nad
pásom a on zrazu odniekiaľ na sto percent vedel,
že má rada, ak sa jej látka šúcha o holé prsia a
že  keby  ju  teraz  plesol  štipľavo po zadku –
totiž keby to urobil spôsobom,  ktorý  má presne
pohyb za pohybom uložený v hlave  –  ona  by  sa
neotočila zo zúrivým krikom,  ale bláznivo by sa
zasmiala a ligotavo, by sa mu pozrela do očí.
       A to mu všetko pripadalo veľmi prirodzené
a  spokojne  ju  pre  tento  krát  nechal prejsť
okolo.




Späť...
Vyňaté..
Viac...