Úvod...
Kresby.
Básne..




       U  Tibora    na dvore   bola  na   ráme z
lešenárskych trubiek zavesená hojdačka – taká čo
nemala  vpredu  retiazku  a  ani vzadu operadlo,
takže  sa  z nej  dalo  perfektne   vyskakovať –
postrčiť  sa  rukou a pravou polovičkou zadku sa
zošuchnúť  rovno  do  vzduchu  a ľavú  ako  keby
nechať za sebou,  pretože  ona  potom  dopadne o
sekundu neskôr.
       Toto    ale   chcelo   veľa   tréningu  a
majstrovstvo  sa dosiahlo iba po dlhom čase a aj
to iba niekedy, keď dobre fúkalo do chrbta,  ale
bola to bohovská zábava a všetci Tiborovi kamoši
to do nemoty robievali,  a  aj preto bolo na nej
najhladšie a najlesklejšie drevo, aké som kedy v
živote videl.
       Tibor  tam vždy niečo vyryl klincom,  ale
zakrátko  to bolo skoro  úplne preč a zošúchané.
Hovorí sa,  že najjemnejšia  na tele  je koža na
zadku, a  to  bude  určite pravda,   keď zvážime
koľko sa rite za celý život našúchajú, v škole a
tak, a zo všetkých, čo tam vtedy skákali a možno
aj zo všetkých na okolo, tam mala určite na riti
najjemnejšiu kožu Henrieta - Tiborova sestra.
       Bolo to preto,  že vždy najďalej doletela
- po čom bývala  aj náležite nadutá ako jachta a
aj preto, že jej jedinej sa tam podarilo zadrieť
si do zadku triesku, a vtedy aj bolo hneď vidno,
že ju má naozaj hladučkú,  ako od bieleho púdru,
čo  sa   tam   dáva   malým   faganom  a  tvrdým
broskyniam.
       To  že vždy najďalej doletela bolo dobré,
lebo vôbec nevedela prehrávať,  a inak by začala
ihneď robiť zle,  žalovať,  fackať sa a úplne by
sa premenila na hríby Satany, alebo ešte horšie,
na jedovaté vretenice, ktoré sú stočené na slnku
ako nášľapné míny  a čakajú,    kedy  príde  ich
chvíľa.
       Ja som ale vedel, kedy si treba dať pozor
a robiť okolo nej široký oblúk doprava   -  a to
bolo vtedy,  keď  bola  ticho a usmievala sa tým
pekným  úsmevom  bez zubov,  aký  majú  deti  na
obraze, kde ich necháva Ježiško prísť ku sebe.
       Ale  aj tak ma zo všetkých žien na svete,
práve ona stála najviacej zbabelosti,  ktorú som
veľakrát  musel  kvôli  nej obetovať, tak aby ma
videla.
       
       Napríklad  neutiecť  pred  sprostým psom,
ktorý býval v zákrute,  ma  stálo najmenej štyri
roky života  a krvavá retiazka,  čo  mi  po  ňom
zostala na nohe,  fakt nechutne pálila,  ešte že
sa na nej dala perfektne zoškrabať chrasta.
       Vôbec – neutiecť, je ako vyhodiť do luftu
celý  zbrojný  sklad,    čo máme  od našej matky
prírody,  pretože  aj  tigre  vraj  najčastejšie
utečú.
       Vtedy  som mal  asi  prvýkrát  ten  čudný
pocit, že jedna moja polovička sa teraz rozbehne
preč a druhá sa sprostá nechá dokúsať  a bude to
ako  v nejakej   kreslenej   rozprávke,   kde sa
naháňajú mačky s myšami.
       V zákrute   bolo   to   obrovské   guľaté
zrkadlo,  do ktorého sa ráno pozerajú autobusoví
šoféri,  čo vás iba niekedy nechajú stáť vpredu,
kde to vyzerá tak široko,  ako keď je celá cesta
vaša.
       Toto   zrkadlo  sa  vraj  nedalo rozbiť a
pokiaľ  viem,  ani  to  nikdy   nikto  neskúšal,
pretože to je sedem rokov nešťastia a ten pes si
v ňom sedel za rohom  a  z papule mu trčal čudný
ohnutý jazyk   a aj ňufák mal nejaký plackovitý,
ale to všetko iba preto, že sa odrážal.
       Heňa sa v tú ranu za ním rozbehla, že aký
zlatý a ja som ju o dve sekundy na to predbehol,
pretože som bol veľký macher  a  pretože  som si
nemohol pomôcť už odvtedy, keď som raz predbehol
Tibora  na  jeho  chromom  bicykli  –  musel som
jednoducho každý chrbát nechať za sebou,    nech
vidí.
       Lenže potom  sa ten pes asi naľakal nášho
sandálového pleskotu a začal cúvať, na čo sme sa
my zastavili a on nás uvidel,  že sme len deti a
riadne ho to muselo nazúriť.
       Heňa sa za mňa rýchlo schovala,  čo  bolo
od nej presne to, čo ju vždy učili, takže som sa
na ňu ani nemohol hnevať   a  pes  si  to na mne
pekne dvakrát užil na plný chrup.
       Plakať som nemohol,    pretože  všetci na
ulici sme skoro nikdy neplakali  a najmä Tibor a
ja sme boli vtedy boli veľmi tvrdí chlapi,   ale
trocha som slzil,  lebo toto bola ako trebárs aj
bitka prakerom, mimoriadna udalosť.
       Kolená,   lakte  a  ostatné  chrániče  na
detské   hlavy   -   vrátane  zadkov,   si svoje
prirodzené   bolestné  nikdy  nesmeli vyberať na
mieste, šetrili si ho na nejakú osamotenú chvíľu
bez svedkov,  alebo  trebárs ukladali do zubov a
stisnutej kože na čele a okolo očí,  kde sa drží
aj tvrdý chlapský pohľad rovno do čierneho.
       Najťažšie ale bolo vydržať hanbu, čo vždy
príde až potom na ksichtoch a nepomôže,  keď  sa
na ňu nepozriete,  pretože ona tam je a nechá sa
počuť.

       Raz  odniekiaľ  priniesla  Henrieta  malé
jednodňové kuriatko,  ktoré bolo fakt prekrásne,
celé  nažlto  našuchorené  nemotorne  pípalo  na
tenkých  kuracích  nožičkách a v rukách jemnučko
šteklilo,  z  toho  ako sa celé triaslo - proste
bolo  úplne  perfektne vymyslené na to,  aby  ho
človek hneď ľúbil.
       Všetci sa išli z neho došťať ,  mudrovali
okolo neho, najmä Heňa a Monika,  ako  mu  treba
dať zobať a nosili mu každú chvíli čerstvú vodu,
čo už bolo dosť priveľa a aj to,   že chceli aby
sa trocha  poprechádzalo  po trávičke,  lebo  im
hneď na to, ako  ho položili na zem zmizlo v tej
vysokej špicatej burine, ktorú žerú kačice.
       Vtedy už začínalo byť neskoro,  a keď som
to zlaté  kuriatko  veľmi  opatrne  zašliapol  a
nedalo sa to už vrátiť späť, ani tým,  že som ho
ešte desať minút hľadal ďalej,  bolo  už  naozaj
príliš pozde.
       Ten strašný mäkký pocit,  čo mi zostal na
nohe,  už  nikdy  nebudem  môcť pustiť z hlavy -
najťažšie je zabiť prvý raz.
       Telo sa našťastie záhadne nenašlo,    ale
musel  som  to  mať  niekde napísané na ksichte,
lebo Henrieta  to nejako  zo mňa  prečítala  tím
svojím  ženským zmyslom,  začala  sa  pozerať  a
schyľovalo  sa   jej   v kútikoch   do toho  jej
nebezpečného úsmevu.
       Keď som jej šiel hneď na to z očí, prišla
mi akurát do cesty hojdačka   a fakt som nemohol
odolať,  bol som tak povediac,  už  ako  čerstvý
vrah, muž úplne bez morálky v tele.
       Pretože  som  ešte  nedovisel  až na zem,
musel som sa od chrbta odraziť a zadkom na dosku
skočiť zo vzduchu,  čo  sa  mi  každý  druhý raz
nepodarilo    a prečesal som si chrbtové stavce,
ale muselo to byť,  a keď som už potom svišťal v
lufte,  že  som  sa  až  lopatkami  šúchal vzadu
o višňu  a  vpredu  som  videl  až ponad šopu na
vysokú  kukuricu,  bolo  to  božské  ako  všetci
nebeskí anjeli.
       Akurát  som  začal púšťať pravú polovičku
zadku na slobodu, keď mi Heňa v kročila do cesty
aj  so  svojím  kompletným  beštiálnym úsmevom a
keďže  moja  jedna  časť bola už nejaká uvoľnená
odvtedy,  čo  sa  v zákrute pokúšala utiecť tomu
psovi, neposlúchla ma a nevrátila sa, keď som sa
snažil nasunúť sa,  v  tej  rozhodujúcej  chvíli
naspäť do seba  –  namiesto  toho  ma  stiahla z
výšky dolu na chrbát, zmocnila sa môjho vedomia,
zhltla tam môj vyrazený dych  a odvtedy si tam s
ním hocikedy lieta.




Späť...
Ďalej..
Viac...