Úvod...
Kresby.
Básne..




       Utiekla z pekla.
       A za trest tam musela nechať svoj hlas.
       Nezáležalo na tom,       že bola biela a
nádherná,   ešte  pred  nedávnom  sa  preháňala
niekde medzi diablami a Martin  by prisahal, že
si pre ňu čoskoro prídu   –  doposiaľ ho nijaký
kôň tak nevystrašil.
       Je síce pravda   –  bál sa ich všetkých,
odjakživa mu bolo ťažko,  už  len  keď  zacítil
konskú vôňu,  ale  teraz  by  dal  čokoľvek  za
možnosť prenocovať inde.
       Podľa správcu zdivočela,  lebo ju držali
na lodi. Vraj zozačiatku bola kľudná -  pokojne
sa nechala priviesť k ohrade,  okrem  toho  jej
ticha nebolo vraj na nej nič čudné.   Aj  silný
pach po rybách,    ktorý  sa  okolo  nej šíril,
potvrdzoval  domnienku,   že  sa  dlho  hojdala
niekde na mori.
       No odkedy ju pustili,  nikto  by nemohol
povedať, aký smrad z nej ide,   nikto by sa tak
blízko nedostal.
       Martin  by  hádal,    že by to mohol byť
najskôr pach síry,   lenže ktovie   -   najviac
vyvádzala, keď jej dávali vodu - to špliechanie
ju vyhadzovalo vysoko do vzduchu a prehýbala sa
tak hrozne,  že už len o trochu viac a pukol by
jej chrbát. Martin dúfal, že sa to stane. Práve
to by pomohlo,  to  by  všetkých  presvedčilo -
keby  jej  z tela  vyletelo tých sedem démonov,
ktorými bola posadnutá.
       Avšak úplne najdesivejšie bolo, že vôbec
neerdžala a ani nefŕkala      -    hlavne preto
nemohla byť z tohto sveta.  Martinovi sa zdalo,
že ešte aj zvuk,  čo vydávajú jej kopytá,  znie
nejako tlmene,     ako keby bol všade okolo nej
hlboký popol.
       Určite ho čakala najhoršia noc  v živote
a za okamih už bude musieť vojsť,   už tu stojí
príliš dlho –
       Choď už  –  povedal  jeho  otec  a jemne
sa ho dotkol rukou na chrbte.
       Bolelo to.
       Martinov    otec  bol vysoký a očarujúci
muž. Veľmi vysoký  –  pred pár rokmi, keď sa mu
jeho syn ešte mohol postaviť na čižmy  a chytiť
sa mu nohavíc, zdal sa až nebotyčný a široko sa
z hora usmieval ako vládca celého sveta.   A aj
teraz, hoci mu odvtedy narástlo trasľavé brucho
a nažlto zošediveli fúzy,  vedel zakrátko okolo
seba  urobiť  veľké  nebo so sebou v strede a s
hocikým  koho  sa  mu  tam  práve zachcelo mať.
Dokázal každého rýchlo presvedčiť o tom,  že je
skvelý a že všetko bude dobré  –  najmä v tomto
bol  úplne  ako čarodej   –  vedel  predpovedať
najkrajšiu   budúcnosť   a   používal  pri  tom
čarodejné farby,  ktoré v jeho prítomnosti vždy
znova  a  znova  ožívali  a  nemalo by to konca
kraja, keby stačilo iba rozprávať.
       Sám    seba   videl   ako   rafinovaného
obchodníka so všetkým,  čo sa dá predať a nikdy
nepochyboval o svojom úsudku,  nikdy  to nebolo
na ňom vidno  -  aj keď v poslednom čase ho tie
jeho  dobré obchody teda riadne tlačili k múru.
Niekoľko mužov, od ktorých si požičal, ho totiž
už prestávalo počúvať.  Posielali namiesto seba
žoldnierov  - určite si boli veľmi dobre vedomí
toho,    že  ak  by  prišli osobne,    opäť  by
odchádzali  so  širokými  očami  a  s  výborným
pocitom, ale zasa bez svojich peňazí.
       Takto  sa   z  izieb  stratila   väčšina
nábytku,   zo stajní  zmizli všetky mladé kone,
kravy  a potom aj prasce a takto Martin prišiel
o šteňa,  ktoré mu otec priniesol z kráľovského
trhu.
       Toto   by   však  svojmu  otcovi  určite
odpustil - chvíľu by ho to mrzelo, je možné, že
by  dlho nemohol zabudnúť,    ale  po  čase  by
pochopil,   že jeho otec  žije  nepretržite pod
vplyvom svojho vešteckého umenia  a preto sa mu
stávajú takéto veci   -  veď nakoniec aj on sám
žil  skoro  neustále   v tomto  perlovom  sne o
bohatstve,    o ďalekých cestách  za more  a  o
všetkom krásnom, čo čaká len tu o kúsok ďalej.
       Lenže Martin sa bál.
       Mal veľký strach.     A jeho otec zjavne
odmietal brať na vedomie aj toto.
       Neuvedomoval si, aké zlé boli všetky tie
noci, ako musel jeho syn zakaždým bojovať,  aby
neušiel a vďaka čomu zatiaľ vždy vydržal.
       Bolo to čím ďalej tým horšie.    Niekedy
Martin cítil naozajstnú nenávisť.    Keď videl,
ako bleskovo mizne všetko čo zarobí  a  keď  si
spomenul,  že mu pritom len len že nezošediveli
vlasy, chcelo sa mu hrýzť.
       Otcovi   sa  čoraz  horšie  preskakovala
priepasť, ktorá rástla medzi ním a synom, čoraz
dlhšie musel rozprávať o tom,   aké bude všetko
krásne  a že  toto už dlho nepotrvá    -   keby
odjakživa ihneď nezabúdal na zlé veci  -   keby
nebol taký skrz naskrz dobromyseľný,   možno by
mu včas došlo, prečo je to tak.
       A možno aj nie – keďže strach, čo Martin
cítil, bol skutočne nepochopiteľný,  ani trochu
nepasoval  k daru,   ktorý  vraj  pochádzal  od
priezračných bytostí   a Martin ho dostal,  keď
mal tri roky.
       Ani on tomu nerozumel,  bola  to  všetko
jedna veľká záhada,  jednoducho  sa na smrť bál
koní,  no  ony   z neho   naopak  cítili  niečo
upokojujúce  -  niečo  ich k nemu priťahovalo a
stačila   iba  jedna  jediná   noc   a  aj  ten
najdivokejší žrebec vedľa neho skrotol.
       Možnože  v skutočnosti mal  strach práve
zo svojho daru - bolo by to možné, veď ľudia sa
odjakživa boja toho, čomu nerozumejú -  možnože
to  bolo  naozaj  ako    v začarovanom   kruhu,
každopádne    teraz   na   tom  až  tak   veľmi
nezáležalo,  teraz Martin stál v ohrade a musel
svojmu strachu čeliť.
       Za chrbtom    sa  mu  vzďaľovali  otcove
kroky,    správca s pomocníkmi odkráčali krátko
pred  ním  a  slnko  sa  tiež  chystalo  už  už
zapadnúť.
       Posledné  svetlo  z  tenkého  oranžového
luku,   ktorý  sa  strácal za Západnými horami,
zafarbovalo Snehovú búrku na ohňovo.   Vyzerala
tak krásne,   ako  keby  sa  chystala  celú noc
svietiť  namiesto  slnka a cval jej rozhadzoval
hrivu a chvost povedľa ako lúče.
       Martin   zatiaľ   postával   pri  žľabe,
rozmýšľal, že ak padne mesačná noc,  bude aspoň
vidieť kde kobyla je a čo robí,  nebude to také
hrozné,   ako  keď   počuť  všade  len  dupot a
erdžanie.  Obzrel sa po oblohe a našiel mesiac,
držal  tam  vľavo  súmrak  pod  svojím   bielym
nechtom  a  jeho  krivý  úsmev  Martina  trocha
upokojil.
       Najhoršie ho síce ešte len čakalo,   ale
vojsť už vošiel  a prvý krát ho napadlo,  že to
možno ešte raz prežije  –  tak ako už mnohokrát
odo dňa kedy sa to všetko začalo.
       Vtedy  sedel  vzadu  za  domom na tráve,
šklbal púpavy a tváril sa, že neje lúčne koníky
a odrazu zmizol. Bolo to vraj celkom ako kúzlo.
Matka mu o tom často rozprávala, kým ešte žila.
Vraj  sa  len  otočila chrbtom k oknu,  aby  si
vzala zo skrine zelenú niť  a keď znova pozrela
von,  Martin bol fuč   –   ostalo  po  ňom  len
pováľané miesto.
       Niektorí ľudia si potom rozprávali,   že
ho uniesli víly - iní tvrdili, že to bolo dielo
nejakej čarodejnice   -   ale  možnože  sa  len
zatúlal,   rozbehol  sa  za  motýľom  alebo  za
jaštericou a zrazu nevedel kde je.
       Tak alebo tak,  ráno ho našli v susednej
osade   u priekupníka  s koňmi   a na trojročné
decko  to bolo pešo dosť ďaleko.  Ležal  tam  s
otvorenými   očami   v prostriedku  ohrady  - z
diaľky  vyzeral  vraj ako mŕtvy  a  okolo  neho
spalo jedenásť koní.
       Najbližšie   pri ňom   bol svetlý hnedák
Cukor,   úplne ho zohrieval svojim chrbtom,  čo
bolo naozaj veľmi veľmi divné,    pretože Cukor
bol strašná beštia – nenávidel deti,  hrýzol  a
pri každej príležitosti sa snažil kopať. Mal na
svedomí aj niekoľko cudzích žriebät  a zahlušil
aj pár psov  -  bolo  to jedným slovom nemožné,
takto sa ho dotýkať    a  neskončiť  bez prsta,
alebo zo zlomenou nohou.
       A to nebolo všetko,  od  tých  čias sa z
neho stalo príkladne pokojné zviera,  už  nikdy
nevyvádzal a vlastne dodnes,  keďže stále žil a
plodil, neurobil nič zlého.
       Martinovi  sa  občas  v hlave objavovali
veci, o ktorých zaručene vedel, že pochádzajú z
dôb,  keď sa jeho duša ešte len prebúdzala a ak
to neboli spomienky na sny, mohli to byť útržky
práve s tej prvej noci.
       Inak si na nič určitého nespomínal,   aj
on veril,      že  ho  uniesli  víly  Orenel  –
ochrankyňe koní a jazdcov na ceste - a vždy keď
musel stráviť noc niekde v ohrade robil len to,
o čom si myslel, že sa stalo aj vtedy.
       Zakaždým postupoval  podľa  toho  istého
rituálu  -  takže teraz,  hneď  ako  sa  celkom
zotmelo a uistil sa,   že Snehová búrka je dosť
ďaleko vzadu,  vykročil smerom do stredu ohrady
– rýchlym chlapčenským krokom a potichu, aby ju
veľmi nepodráždil.
       Samozrejme,   že  sa  hneď rozdivočila a
začala sa hádzať ako šialená   -   mesiac  dnes
svietil naozaj žiarivo.  Martin sa celou svojou
mysľou snažil nebrať ju na vedomie,   sústredil
sa na približujúcu sa kôpku slamy,  ktorá   tam
bola nachystaná pre neho. Toto bolo zo všetkého
najťažšie    -   tesne pri slame už skoro úplne
čupel   a ani nevedel ako    a  už  bol  po krk
zahrabaný.
       Na nebi svietili všetky  možné  hviezdy.
Práve o štyroch z nich si myslel,    že na neho
žmurkali,   aj vtedy keď  vedľa  ležal  Cukor -
matne  si   občas  vybavoval  aj   kúsok   jeho
karamelovej srsti.
       Zavrel oči  a začal hlboko dýchať,   aby
čím skôr zaspal.
       Snehová búrka vpravo bezhlasne šalela na
svojich  zarieknutých  kopytách   a    v jednej
strašnej chvíli sa rozbehla  a preletela vysoko
nad miestom,  kde ležal.  Lenže  akurát  to  ju
dostalo do jeho moci  a keď zaspával mal pocit,
že okolo sa ozýva už len rýchlejšie klusanie.
       Keď opäť otvoril oči,  na tvár mu padali
maličké kvapky nočného dažďa  a niečo bolo zle.
Okrem toho,  že malo byť ráno a vedľa neho mala
ležať teplá biela kobyla,  tu bolo ešte niečo -
niečo   čo  sa  asi  stalo  tesne pred tým, ako
precitol.
       Snehová búrka nikde vedľa neležala a ani
ďalej   -    v prvej chvíli ju ani nepočul. Kým
pridusene   vydychoval   cez   pootvorené  ústa
nepočul vôbec nič.
       Potom sa ozval z tmy chladný ženský hlas
a  zároveň  s  ním slabá ozvena konských kopýt,
bolo to ako keď uviazaný kôň drobčí na mieste a
Martin to počul úplne z prava.
       Krabestet  –  povedal  ten  hlas  znova,
teraz to už Martin zreteľne vypočul – písmeno r
sa  pritom  dlho  ťahalo  a posledné t ostávalo
samé na konci – takže to znelo ako kŕŕŕabeste-t
a Snehová  búrka   opäť  zadrobčila  na  druhej
strane ohrady.
       Po dvoch  alebo troch okamihoch sa tesne
pri Martinovom ležovisku vynorila  z noci chudá
žena v jednoduchom tmavom plášti.
       Ak aj o ňom vedela, nezastavila, kráčala
ďalej - pravú ruku mala pri tele zovretú v päsť
a v ľavej ukrytej za chrbtom držala  dlhý  úzky
nôž.
       Krabestet.
       Martin hneď vedel ako to je.   Nebolo to
veľmi ťažké - a zároveň si uvedomil,  že to tak
nemôže byť.   Ráno by sa mu ťažko vysvetľovalo,
prečo je kobyla mŕtva.      Mohlo by ho to stáť
život - kone boli čisté zvieratá.
       Strach,   ktorý ho predtým ochromoval ho
teraz popohnal, zdvihol sa na lakte a vystrelil
ako šíp ku žľabu.
       Nemohol   vidieť  ako rýchlo sa  tá žena
otočila a ako divo na neho pozrela  - a to bolo
dobre.
       Nemohol vidieť ani to, že zdvihla ruku z
nožom a rozbehla sa do rohu,    v ktorom sa ako
skapínajúca ryba mrvila uhranutá Búrka.
       Až keď po lakte strčil ruky do vody    a
dvakrát hlasno zašpliechal,  otočil sa a uvidel
belostnú kobylu  ako sa ženie smerom na neho  a
za ňou beží skoro  rovnako rýchlo  temná štíhla
postava.
       Bola  to  jedna  z tých  chvíľ  kedy  sa
lieta.  Všetko je ako na krídlach.  Martin čosi
také už zažil  -  naháňali ho susedovi psy a on
vyletel  na  strechu senníka úplne  ako  nejaký
vták  a  z košele  pri tom nevytratil ani jedno
jablko.
       Trocha   sa  prikrčil,   zameral  sa  na
vlajúcu hrivu, čo sa mihala Búrke medzi ušami a
na krku - odrazil sa,  zaťal nechty do mastného
bieleho  vlasu  a vyšvihol sa  jej  na chrbát -
alebo  skôr ona si  ho nejako zázračne posadila
na šiju a vzápätí s ním  preskočila  cez vysoké
lesklé priečky ohrady.
       Trvalo veľmi dlho,  kým Martin nazbieral
dosť  odvahy,     aby  sa   pozrel  za  seba  –
prenasledovala  ich  iba  lesná  temnota.   Keď
zastali zvonka  pri severnom  rohu ohrady,  pár
krokov od miesta,  kde  ju predtým  nechali  za
sebou,  prsty  mal už celkom bez krvi a slabiny
si vôbec necítil.     Vtedy sa už začali ozývať
vtáci.
       Martin sa zviezol na zem  a  v  tú  ranu
hlboko zaspal -  ktovie, možnože už spal okamih
predtým.
       Nezobudil  ho  rev,  ani  lomcovanie  ho
neprinútilo vstať  a ani keď prišiel jeho otec,
nedalo by sa povedať, že sa prebral a to mal už
hodnú chvíľu otvorené oči.
       Až keď si  otec chcel požičať od správcu
voz, aby ho mohol zaviesť domov,  pozrel hore a
povedal, že netreba. Postavil sa a poprosil ho,
aby mu pomohol do sedla.
       Chvíľu  na neho  všetci upreto hľadeli a
nikto  nič nevravel,   potom  ho  otec  opatrne
vysadil na posledného starého gaštana,   čo  im
ešte ostal,  pomaly sa posadil za neho a ťažkým
krokom všetci traja vystúpili na cestu.
       Snehová   búrka  sa  dôkladne  pásla  na
zelenom  kúsku  buriny medzi vysokými javormi a
znova na nej horeli kúsky slnka.
       No konečne si chlap   –   povedal otec a
pohladkal Martina po vlasoch.
       Fúkal silný vietor, čo sviští v ušiach a
vráža do úst.  Otec sa zadúšajúc spytoval,  ako
preboha  mohla  Búrka   preskočiť  takú  vysokú
ohradu.
       Ani neviem,  ako  keby sme mali obidvaja
krídla  –  povedal Martin a zrazu cítil,  že je
víťaz.
       Doma  na dvore  zliezol  z koňa  a  šiel
potichu dozadu za humno. Otec si napchal fajku,
sadol si na lavicu a spokojne dymil po stene až
hore  na  strechu  a  určite  by  bol po chvíli
zaspal, s fajkou na kolenách, tak ako zaspávajú
starci,  keby ho nevyrušil lomoz  a  keby  sa z
čista jasna  pri  ňom neobjavil jeho  bratranec
z druhého kolena – inak ten istý muž, u ktorého
sa pred rokmi našiel malý Martin.
       Bol  červený  ako víno a bľabotal,    že
Cukor sa znova  pojašil.     Vykopol  dvere  na
stajni,  zvalil  starú matku  a  zmizol  von do
krajiny. Ale že, to by až tak nevadilo  -  bola
to aj tak stará mitrha,  ale  aj iné kone sú od
rána celé bez seba,  hlavne  tie  z  jeho  krvi
vyvádzajú ako čertove kopytá  a nikoho nepustia
k sebe.
       Martinov otec povedal -  poďme - a obaja
vyšli hore na humno.
       Potom spolu prezreli stajne,   chlievy a
jamy na siláž - neskôr pochodili marhuľový sad,
nakoniec  dôkladne  prehľadali senníky  a  dlho
dlho vykrikovali do lesa.
       Ale Martina nenašli.
       Zmizol.
       Bolo to vraj celkom ako kúzlo.




Späť...
Ďalej..
Viac...