Úvod...
Kresby.
Básne..




       Toto  sa  kedysi  dopodrobna  odohralo  v
jednej    prímestskej   štvrti,  ktorá  už  dnes
neexistuje.  Býval tam chlapec,  ktorý  sa volal
Paťo a veľa ľudí si už naňho  nepamätá. A ani on
sám,  ak  zoberieme  do úvahy,  že jeho pamäť sa
odnepamäti živí falšovaním obrazov, si toho veľa
rozumného o sebe do kopy nedá.
       Je  to  skoro  ako  keby  aj  on  prestal
existovať,    čo   sa  pravda   nestalo  náhle –
nestratil sa a ani sa nevyparil ako duch.   Skôr
to vyzeralo,  ako  keby  sa  pomaly  nafukoval a
nebadane obrastal nejakým podobným, ale rozhodne
nie rovnako bezstarostným človekom.
       Bol  to  malý  chlapec    -   jedináčik a
rozmaznaný. Nevydržal veľmi bolesť  a  rýchlo sa
rozplakal,  ale  toto sa mu darilo,  keďže vedel
dobre  klamať,   úspešne  tajiť  pred  ostatnými
dôležitými  chalanmi.   Dokonca   bol  najlepším
Marošovým   kamošom,  ktorý   tu  bol  na  ulici
absolútny  boss  a  spolu  si vravievali, že oni
ešte nikdy neplakali a ani nebudú nikdy plakať.
       To, že jedného dňa všetko potupne prasklo
a potom to už z Paťa kvapkalo,  až kým ho odtiaľ
spolu  s  celou  ulicou  nevysťahovali,   nie je
dôležité,  pretože  toto  sa odohralo  ešte, keď
bolo všetko v poriadku a na mieste.
       V to ráno sa Paťo zobudil  dosť neskoro a
aj  keď  si to nijako zvlášť neuvedomoval, cítil
sa skvele.     Celé   jeho   telo   bolo   ihneď
naštartované vyletieť. Z kuchyne voľačo voňalo –
káva  a nejaké jedlo  a niekto sa tam rozprával.
Bola  to najskorej babka  a Tetánka,  ktoré  tam
určite  zasa  veštili zo sósu,  čo sa  stalo tej
bielunkej v tvári,  čo  býva  v  podnájme u pani
Majerovej,    že teraz vyzerá taká až do modra a
prečo  už  nepečú  tak často,   tie veľké guľaté
chleby, ktoré nemajú s maslom konca kraja.
       Vonku svietilo bohovské letné slnko.
       Paťo sa odkopal,   otočil  sa na brucho -
nohy  si  skrčil  pod seba,  ruky  si položil na
vankúš, hlavu  si  položil  na  ruky a začal ňou
jazdiť medzi  lakťami  z jednej strany na druhú.
Popritom sa mu ešte,  ako   keby  samé  od seba,
otvorili  ústa  a  začali spievať  nejakú hudbu,
ktorá sa mu akurát páčila  –  napríklad  Červené
jabĺčko alebo zo seriálu Zlatá šachta.
       Tento  úkon  všetci  v   Paťkovej  rodine
volali  kývať  sa a  robievala  to  vraj aj jeho
mama,    keď  bola malá  a  bol  to naozaj mocný
šamanizmus. Mocný  -  ako napríklad zariekanie a
tanec za dážď,  alebo   aby  bola  dobrá  úroda,
pretože  sa  dalo  pri  tom  jazdiť  na koni bez
sedla,  ísť   na  lov  alebo  skočiť   do vody a
zachrániť tak Anku a potom si ju odviesť až pred
jej dom,  kde ona ľúbila iného, ale aj Paťo  mal
inú frajerku,  čo  sa veľmi zamotalo  a nakoniec
museli byť iba priateľmi,   aj  keď  ju už veľmi
veľmi musel pobozkať.
       A vždy  keď celý život okolo seba prešli,
ona chcela len a len jeho   – pretože on bol ten
hrdina.
       Dnes bolo najlepšie vracať sa stále k tej
chvíli,  keď  mu  ona  povie, že  ho bude navždy
ľúbiť a  on  ju potom pobozká  na jej malé tenké
pery  a výstredný  špicatý nosík ako rožtek jeho
malého vankúša - tak.
       Viackrát sa stalo, že ho pri tomto kývaní
niekto prekvapil, ale to mu nevadilo, dalo by sa
dokonca povedať,  že vyspevoval ešte hlasnejšie,
keď   mal  tušenie,  že  niekto  počúva  a  ešte
hlasnejšie,  keď vedel,  že  je to niekto cudzí.
Takéto  niečo  sa mu potom ešte stalo veľakrát a
aj človeku,   na ktorého sa neskôr nafúkol sa to
veľakrát prihodilo a rovnako aj on sa potom vždy
trocha hanbil.  Lenže tamten si už potom nemohol
dovoliť  vyskočiť cez okno,  alebo niekoho silno
objať, alebo inak - iba tak zmiznúť, a tým raz a
navždy celú vec nechať za sebou v izbe.
       Keď   sa  teda  Paťko  troma  gracióznymi
pohybmi preniesol cez parapet rovno do záhrady a
urobil  ešte  pár  roztočených  opitých  krokov,
musel  sa  popri stene potichu prešmyknúť hore k
dverám, kde mal postavené kopačky.  Keby ho bola
babka zbadala vonku v ponožkách,  bol  by dostal
minimálne do duše  a keby sa mu nechcelo vyzerať
dosť previnilo, možno aj na riť.
       Aj  keď   v piesni  jeho  detstva  naozaj
trochu zanikali bicie,  babka  mu  občas kožu na
riti vyprášila a nebolo to ani tak dávno (  Paťo
ju  odvtedy  už   naozaj   začal  podozrievať  z
jasnovidectva ),  keď  ho znova  načapala holého
pod perinou. Vôbec  nevedel  pochopiť prečo vždy
tak očervenie a začne ho ťahať za lakeť,  keď on
sa  cíti  nahý v tej  hladkej tme tak príjemne a
potichu.
       V  každej  záhrade je vždy niekoľko super
výborných miest a tuná to bolo najmä okolo plota
a nad garážou. Ak nerátame povalu ( kde bývajú v
zime veľké priesvitné mrože )  bola záhrada celá
úplne najbohovskejšia na hranie.
       Garáž  na  autá,  v  ktorej  mali babka z
dedkom bicykle,  bola  skoro  celkom nalepená na
plote,  a keď  ste  sa nohami zapreli do uličky,
mohli ste sa pomaly vyliezť na jej strechu.
       Tam   sa   dalo   perfektne  schovať  pod
marhuľovými konármi,  dobre  sa nadžgať  a ležať
niekde v Afrike,  kde rastú stromy so škoricovou
kôrou  a  vanilkové  kvety.  Alebo  trhať lesklé
marhuľové listy, pretrhnúť ich v ústach,  urobiť
do  nich  jazykom  dierku  a hovoriť o tom,  aké
motorky  a  člny  si  kúpiš  - to keď tam bol aj
Maroš - alebo akých psov si kúpime Anka - ale to
v poslednom  čase  menej,     pretože s Ankou sa
v poslednom čase nedalo robiť skoro nič.
       Keď  sa  predvčerom  stretli na zmrzline,
vôbec  sa  mu  nepozerala  do  očí  a dokonca mu
povedala Patrik, čo veľmi štípalo, a potom sa už
ani on na ňu nepozrel. Pozeral sa zmrzlinárke na
orieškové  brucho,   ktoré  mala  pod  uzlom  na
košeli, ale to bolo strašné, lebo Anka tam vľavo
stále  veľmi  bola  a  každé jej  vydýchnutie mu
hučalo   v hlave  ako  zákerný  bočný  vietor, a
nakoniec  jej  ani nemohol povedať, že Anča,  aj
keď  Maroš  na  ňu  dvakrát  zakričal - ty tučná
krava.
       A  najhoršie  bolo,  že  sa nedalo  na to
veľmi  zabudnúť  a  dosť  to  Paťovi kazilo, keď
chcel na ňu myslieť -
       Lenže  teraz  bolo  treba rýchlo,  naozaj
pekelne bleskovo, vybehnúť z verandy.
       Paťo to urobil naozaj v poslednej chvíli,
pretože babka práve vyprevádzala Tetánku. Keď si
za  rohom zaväzoval kopačky,  počul,  že Tetánka
pošle  Aničku  a  že  vraj  už  dneska  dostala,
pretože hodila do šporáku nové podkolienky.
       To bola dobrá správa.  Teda  to,  že bude
môcť byť s Ankou od rána sám.  Mohli  by  sa ísť
pozrieť ku koľajniciam  – tam kde mu včera Maroš
povedal,  že  piča je chlpatá žena a on si ju aj
predstavoval ako nejakú tučnú dámu s chĺpkami na
tvári, dopodrobna a znova a znova.  Keď sa teraz
pozeral, čo modrého to rastie na hnoji,  povedal
to  slovo do žihľavy  a  mal  z  toho  diabolské
teplo, najmä z tej druhej slabiky,  ktorá znela,
tak ako keď šuští papier z čokolády.
       Na hnoji  bolo vždy  na čo pozerať,  dedo
sem  dával aj zlomené víno  do sadry  a  utopené
mačiatka,  ktoré mravčali,  keď ich ráno topil v
kýbli.   Trvalo  to  vtedy naozaj dlho a Peťo sa
musel ísť  na  ne  pozrieť  a oni vedeli plávať,
šplhali  sa po svojich veľkých slepých hlavách a
otvárali ružové a fialové papuľky –  a neskôr tu
boli  ako tri chlpaté banány a nedalo sa od nich
odtrhnúť oči - ako sú červavé a vrú.
       Ak sa mu ešte podarí nájsť ich kostričky,
čo sa podobajú na biele okaté jašterice, bude sa
môcť znova  ubezpečiť,   že nevyzerajú vôbec ako
slepé,   ale  ako keby uvideli nejaký hustú tmu,
ktorá sa im teraz trúsi z očí.
       Paťo toho vedel o tme dosť, že cez deň je
dobrá,    ale  v noci  nie,    pretože  je  plná
všelijakých červených farieb a pohybov,  ale  aj
láka ako černicový kompót hore v špajzy  a je aj
hojivá na oči a ráno sa v nej narýchlo balíčkujú
prsia a baby ju mávajú pod sukňami, keď im vidno
doďaleka.
       Najďalej v záhrade viseli hrušky.
       Paťo  vzal od plota veľký oberák,   ktorý
vyzeral ako šibnutá sieťka na motýle, a ihneď sa
stal najvyšším kráľom   a  prezidentom  všetkých
maslových hrušiek až po nebo,  o čom svedčila tu
v jeho  rukách  honosná berla s červenou korunou
na konci.  Vo  vinohrade  mu oberák spadol medzi
krpaté jablone,   ktoré tam čupeli pod hroznom a
podarilo  sa   mu  zraziť  päť  tých  obrovských
kyslých jabĺk,  ktoré nikto nechce jesť,  ale aj
tak mu budú všetci nadávať,  a preto  sa  aj  na
chvíľu poriadne zľakol a odprášil naspäť k plotu
schovať sa za suché konáre.
       Tam boli vždy mravce a mravce sa mu veľmi
páčili už od dôb, keď kočoval v bugine - pozeral
sa na ne   cez  to  blbé  tapacírované operadlo,
ktoré  sa  nedalo  ani  za  svet podliezť,   ani
poodstrčiť ani nič, ako  si  slobodne kráčajú po
chodníčku a naťahoval nad nimi ruky.  Dnes  mali
nejaké čudné dlhé krídla ako Zorrove plášte, ale
nikam nimi neleteli,  namiesto toho išli voľakam
za sebou peši,  a to sa zdalo Paťovi dosť čudné,
skôr by pochopil,   že budú   machrovať  ako tie
šlahnuté lastovičky,  keď  má začať pršať  a oni
vám  lietajú  skoro  popri  ušiach  ako  sprosté
pojašené muchy.   Mravce si to mašírovali niekam
do zeleniny a Paťa napadlo,  že babka dala včera
namočiť  fazuľové  struky  na omáčku  a že by už
nebolo od veci trocha sa najesť.
       Babka sa síce čudovala,  kedy vyšiel, keď
ho vôbec nepočula,  ale mala celkom fajn náladu,
takže jej stačilo, keď povedal,  že pred chvíľou
a vypýtal si jesť,  čo ju  vždy  upokojilo  a aj
Ankinej  babke  to  vždy urobilo na tvári dobro,
takže  to  bolo  treba robiť často a potom sa aj
chvíľu pred nimi nadžgávať -  to boli potom deti
dobré.
       Babka  ešte   obed   nenastolila,  akurát
chystala  koláč  a na stole mala skoro plnú misu
vylúpaných čerešní.   Paťo strčil ruku do misy a
nadžgal  si plné ústa  toho  čerešňového  filé a
hneď na to ho napadlo,    že si nebol umyť ruky.
Ale  babka  si   to  nevšimla,     pretože  bola
zamestnaná  zasa  miešaním snehu.     Babka bola
ošľahaná mnohými bielkami.
       V hrnci  sa tackala nejaká napitá krupica
a  v  ľadničke nebolo nič dobrého  a tak si Paťo
vypýtal omastiť a opaprikovať chleba  a sadol si
oproti otvoreným dverám do špajze.  Keď  vyjedal
stred krajca,  myslel na dve lienky,  ktoré  raz
našiel v špajzy na polici s lekvármi  a potom mu
naraz vonku odleteli z prsta  – ale aj tak v ten
deň neskôr pršalo.  A  keď dožužlával dlhú hnedú
kôrku, hore odrazu  vrzla  brána,   a  preto  sa
musel rýchlo spratať naspäť do kopačiek,  čo  sa
mu aj super podarilo a ihneď bleskovo vybehol na
tvrdú hlinovú cestičku k bráne,    na  ktorej už
veľa krát musel darovať krv z kolena  - ale dnes
nie.
       Anka  mala  oblečené  nejaké biele babské
šaty,    ktoré sa uväzovali  za krkom  na mašľu,
biele  sandále  a  nejaké  na  zeleno  bodkované
nohavičky, ktoré jej presvitali cez sukňu.  Bolo
na nej teda hneď vidno, že nikam na koľajnice sa
dnes nepôjde.  Paťo si  z toho, ale nič nerobil,
pretože naisto vedel,  že  veľká  náruživosť pre
slimáky a chrobáky, čo spolu mali, jej len tak z
hlavy  určite  nevyfučala a že bude stačiť,  keď
obráti pár tehiel na brucho - a tak to aj bolo.
       Ona  mala veľký strach  z tých  hrdzavých
stonožiek, ktoré vždy  harmonikovsky  zdrhli  do
diery a bála sa aj pavučiny, aj keď pavúkov nie.
Paťo tomu nikdy neporozumel a chudákov pavúkov z
toho tiež veľmi boleli ich stará kríže,  pretože
vždy  rozsekala  palicou  každú  ich  sieť,   čo
uvidela. Ale zasa vedela hocičo chytiť do ruky a
aj kobylky, ktoré sa zasa hnusili Paťovi.
       Keď už mali v pohári dosť, tých okrúhlych
ploskáčov,  čo  sa  robia  mŕtvymi,  bolo  treba
založiť  farmu  na  slimáky,  ale  nikde  neboli
žiadny ružový – títo boli najcennejší,  lebo ich
bolo  najmenej  a  ešte  tí  s  hrubými  hnedými
pásikmi  a  ani  takých  žiadnych nenašli. Preto
Paťo musel preliezť cez dve záhrady  -  preľstiť
ostnaté  drôty,  železné  špice  a  inú  zákernú
domobranu,  aby sa  dostal pod starý orech,  kde
ružové slimáky najčastejšie bývali.
       Toto sa mu skvele podarilo a keď zoskočil
pred  Anku rovno z vrchu plota,  pocítil  v sebe
teplú  víťaznú pýchu,   ktorá  ho  ešte   chvíľu
zohrievala,    aj  potom   keď  o chvíľu  na  to
počupiačky   ukladal   slimáky  na  lopúchové  a
marhuľové listy,   ale  keď si ona potom stiahla
nohavičky  na  kolená,    čupla  si pred neho na
chodník a uprela naňho  prvý dlhý modrý pohľad v
jeho živote,  už  by teda nemohol vôbec povedať,
že ako mu je.
       Predtým mu bolo trebárs blažene, to vtedy
keď  mal  plné  ústa  krémešovej plnky, alebo mu
bývalo zima,  alebo  bol  normálne nejaký slabý,
ale teraz mu teda bolo tak dáko všelijak.
       Paťo  takto  ďaleko e šte nikdy  v živote
nevidel.
       A  aj keď tam na ňu vtedy uprel  iba dva,
alebo možno tri trochu dlhšie pohľady   a všetko
to  trvalo  dokopy  iba  slabú detskú polminútu,
jemu mu to ostalo celé v hlave, pekne dopodrobna
-   každý   okamih   zlepený  silným  sekundovým
lepidlom.
       Ako tam čupí, jej druhý modrý pohľad, keď
si berie jeho lopúch,  striasa  z neho slimáka a
necháva ho  tam vedľa seba strážiť svoje listové
tajomstvo.    Ako  si  palcami  rýchlo  naťahuje
nohavičky,  keď  je  už  po  všetkom a ako ľahko
potom  odtiaľ   o chvíľočku  vybehne   oranžovou
bránou rovno von na letom rozparádenú ulicu.




Späť...
Ďalej..
Viac...