Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je  štvrtok  9.12.2010 a pravdou je,
že  pred rokmi vzadu v päťdesiatke,   keď kedysi
začala chodievať  cez Koševého ulicu,  na ktorej
sme bývali,  bol  taký schodík na tašky a my sme
tam sedávali, lebo  sa to s našimi malými riťami
dalo, tam som vtedy povedal pred Pékom,  že mi s
Marošom uznávame Beatles a  doteraz je mi z toho
úzko, keď si spomeniem na jeho blamovaný ksicht.
       Mám  vôbec  mohutne  rozvinutú  vlastnosť
trápiť sa  navždy pre svoje trapasy   a došlo mi
to,  ako aj vždy  až  po chvíli,  jasné,  že  to
nepotvrdil,  aj   keď   ešte  sme  boli  natoľko
priatelia,  že klamať  ma  do očí, bolo nad jeho
sily     -   ďalšia  moja častá rola   -    rola
spravodlivého,   ho  drapla  za krk  a  ozaj  to
nepovedal.
       Ešte bolo jasné,  že  my  nikdy  nebudeme
plakať,   sme   najlepší  kamaráti  až na smrť a
Winetou a  všetky hry na dobro, ale potom keď už
to prasklo, že plačem,  mi to zrátal (  bolo to,
hádam o rok  o dva )  vtedy  ho  to  teda muselo
riadne sotiť.
       Bolo  už  jasné,  že  plačem,  a  že  som
športové drevo, ako hovorieval  na tréningu jeho
tréner, čo ho koučoval hádzanú  a bolo aj jasné,
že ma   zbili  Anča  s Ivetou vtedy v parku, keď
bola tá hrozná férovka (  vtedy  som  mal určite
ten pocit,  keď sa mi rúti  život pomedzi  prsty
niekam navždy do prdele,  možno  to  bolo  vtedy
prvýkrát ) no  a  oklamali  sme  všetkých, že mi
hodili do  chrbta kameň,  aby  to  nebol až taký
trapas   -   Ale  nemohol  som ich predsa surovo
napadnúť  boli to dievčatá,  ach,  takých ako ja
evolúcia  maškrtne  zabíja,  napriek  tomu  ešte
žijem a  stále poriadne  neviem, kto je to David
Bowie, ten dôkaz mojej úplnej  nepatričnosti  na
vzduch, ktorý mi Maroš vykričal,  keď  ma nafurt
vypráskal zo svojej   frajerskej milosti a vieš,
ty kokot, vôbec, kto je Dejvit Bouvi ?!
       Neviem




Späť...
Ďalej..
Viac...