Úvod...
Kresby.
Básne..




       Tak ako básnikov,     je len málo hercov,
vačšina z nich len podniká so svojím ksichtom.
       Raz príde čas a jebnutých hercov nahradia
digitálne entity - budú sa konečne živiť tak ako
za Moliéra - pekne divadlom.        ( Takisto aj
hudobníci,    ktorí plačú, že piráti im zabíjajú
hudbu - budú drhnúť koncertnú palubu. )
       V divadle som bol iba dvakrát, hoci je to
umenie, ak ho prevádzkujú Herci,  nie je to moje
umenie. Som od útla poznačený tak,   že prežívam
akúkoľvek trápnosť ako svoju vlastnú       ( Ako
napríklad,    keď Marcel naživo zakaždým zabudne
text  v tej svojej primitívnej pesničke o láske,
je mi potom z toho zle, pani redaktorka. ) Preto
aj tak nerád vystupujem na verejnosti, vo svojej
krátkej kariérke speváka som sa väčšinou modlil,
že kedy to už dojebem.    Kvôli tomu uznávam len
geniálnu profesionalitu - bezchybnú, respektíve,
chyby sú v nej čarovné interpretačné nuansy    -
o čom ja pravda ani nesmiem zatušiť.
       Som aj veľmi úzkostlivo empatický       a
zvyknem si pravdepodobne aj namýšľať, že tuná to
nie je tak, ako by malo byť, hercovi to nevyšlo,
nie je to smiešne ani hlboké a ihneď na to je mi
trápne a cítim sa zle aj za neho - súcitim.
Niektorí  mne nesympatickí herci,    sú hneď ako
ich vidím už trápni.     Nevedia to, nezvykli si
ešte na stejdž, na kameru,       hrajú tam akúsi
strnulú štylizovanú predstavu             samého
najkrajšieho svojeho ja plus to,   čo si myslia,
že je očakávané.  Modulujú sa do svojej postavy,
ale von vychádza stále len ich toporná, upravená
peknoksichtá karikatúra.
       Pri televíznych  redaktorkách, uvádzačoch
a moderátorkách     toto platí ešte dvojnásobne,
prepáčte pani redaktorka.  Nakoniec platí to aj,
pokiaľ ide o mňa, nič si z toho nerobte, aj taký
génius ihneď stvrdne a začne bzučať ako  závažný
krt.     Pravdepodobne to je zase čosi kvantové.
Spôsobujú to cudzie oči,    ktoré sa upierajú na
veci,      čo sa nemajú predvádzať,   čo fungujú
iba bez pohľadov.  Táto premena sa so mnou udeje
už keď sa pokúšam rozprávať niekomu vtip,  je to
ako kúzlo - radšej nie,  radšej buď ticho, zavri
hubu, budeme spolu ticho, pani redaktorka, dajte
na mňa, bude to tak lepšie.

       Divadlo,     to je ako keď sa v kulturáku
zbiera do bitky. Nemôžete odtrhnúť oči. Agresia.
Reality šou.       Ľudia reagujú na zastrašovací
agresívny krik     -    hneď sa vylučujú hormóny
pozornosti. Ono obsahuje aj prvky nemej grotesky
a kopania do rití.     Ale tých pár naozajstných
hercov, za všetkých napríklad     Soňa Valentová
( ste úžasná, môžem Vám povedať sestra ? ) stojí
za to vidieť pri tanci.   Možno v budúcom živote
nebudem izbová rastlina a uvidíme sa Marián.

       Televízia       to sú pohyblivé obrázky z
jehovistických knižiek.        Dúhové reklamy na
konzumný raj po konci sveta      pestrých farieb
čerstvo navracaného majónézového šalátu.    Milé
zvieratká, bábätá, krásne mysy s ovocím, šťastné
páriky si hovejú na úžasných madracoch       bez
fľakov od unikajúceho moču,       neokvapkané od
zvačšujúcej sa prostaty.   Kusé syčania konských
bielochrupáčov,     ktorí sa pretekajú vo svojej
pseodoosobitosti a hyperempatickosti ku kamere.
       Z tej slizkej snahy vyhovieť,  páčiť sa a
predať okrem úžasného seba aj maslo,      kolu a
vložky - môže byť len sladkasté hovno.
       Lenže ludia sú osamelí, je fajn zapnúť si
tú skrinku, otvoriť to okno  - vtedy akokeby bol
niekto doma.




Späť...
Ďalej..
Viac...