Úvod...
Kresby.
Básne..




       Viete pani redaktorka,   ja neviem ako som
to urobil,  mal som asi to šťastie,    nevyšla mi
knižka    a nevydal som ani cédé    a dokonca som
neusporiadal   ani   výstavu   svojich   obrazov,
nespojil   som  svoj  život     s  nejakým silným
kokotkom,  ktorý vie ako na to,   rozhoduje o tom
čo bude a čo nebude  -  čo bude potrebovať zo mňa
on pre seba,   aby to podčiarklo,  alebo zahojilo
jeho.
       Mal som to šťastie,   pani redaktorka,  že
neviem zarábať na tom čo milujem.
       A môžete sa živiť tým čo milujete ?
       Nie je to prostitúcia ? 
       Rozhodne    väčšinu    to   k  prostitúcii
privedie. Kto má v sebe toľko jedinečného,  aby z
toho mohol vyrábať každý deň ?
       Nuž ale, pani redaktorka  -  človek ako ja
musí jednoducho hľadať šťastie tam kde je.
       Chápete.
       Pred nedávnom   som   akokeby opäť pocítil
ten obrovský a zodpovedný strach, keď som vstúpil
do knihkúpectva - toto všetko ja mám čitať! Je to
moja povinnosť,  keď sa chcem priložiť  k všetkým
týmto umelcom,   ktorí vstúpili do povedomia, ale
bože je toho toľko veľa,  mal  by som teda chodiť
aj na výstavy,  kupovať si literárne periodikum a
navštevovať výtvarnú vysokú školu,   bože môj ...
lenže som tak zamestnaný sám sebou,   že  asi  sa
radšej na to vyserem.
       A nakoniec, podľa môjho pani redaktorka  -
básnik je vždy insitný - neexistuje pre nás škola
ani diaľková nadstavba.
       Viete, ja neviem vyhovieť službám, pretože
akceptujem iba genialitu,   alebo pravdu a pravda
je taká, že umelecké diela  sú  poväčšine recykly
ľudí, čo milujú čítanie po sebe -
       A ďalej úbohí umelci  musia udržovať svoju
značku, biznis je nevyhnutný,    treba  aj  niečo
jesť,  manželky  a  deti  chcú  ísť  na dovolenku
nejaké autíčko - proste odmenu, za  to že vy  ste
tak celodenne sami sebou pre seba.
       Veľa knižiek a obrazov sa  predá ako pekný
nábytok  do bytu do poličky, pekné lesklé chrbáty
farebných edíciií, hnedo oranžový olej ku sedačke
-  veľa    bohatých    filozofov   radi   pôsobia
kultivovane a sčítane - tuná je obrovské pole pre
tvoje podnikanie lišiačik - 
       Géniovia  nachádzajúci  sa v systéme vedia
kooperovať  -  zoberie im to,  ale všetko zoberie
čosi - problém si ty lišiačik,   ktorý s tým vieš
vyjebať  a  preto  že vás  je dosť na to, aby ste
infiltrovali všetky štruktúry ( dúfam, že stíhate
pani redaktorka, tie moje rýchle zmeny adresáta )
       A hoci sme už dávno zvesili zo stien  toho
strapatého Santu - Marxa,  triedny  boj   istotne
zúri - reperi vám povedia, že máme svoje umenie -
zlaté reťaze a luxusné autá, nové tenisky a pekné
kurvičky a vy kokoti, jeblá elita, možete dvoriť,
fŕkajte  si po stenách   a študujte   atonalitu -
fajčite si spolu svoje  tenko  šľachtené čuráky -
proste hneď - ako sa  nájde  pár  kokotov,   pani
redaktorka, ktorý majú pocit, že sú skupina, hneď
chcú mať všetko svoje vlastné,   umenie,  vlastnu
poéziu   a  tak  to  ide dejinami,    takisto  aj
lišiačikovia,   ako  veliká skupina  priemerných,
ktorá prevláda -  oni  vlastne  pre nás vytvorili
tak veľa   -  niekedy dlho dlho nenarazíte na nič
iné iba na lišacie hovno.
       Pravda,    neviem,         či by to nebolo
pravdepodobne aj otravné  a aj chudobné,  keby to
bolo všetko kvalitné a podľa mojich predstáv, asi
áno,  treba brať do úvahy aj oceán,   v ktorom sa
môžno plaviť a hľadať si pre seba  -  jednoduchší
lišiačik pozliepa ľahké dielko,  ktoré predsa len
aspoň  možno  vyvolá  túžbu  po niečom kvalitnom.
       Možno sa lišiačikovi  podarí vnútri  aspoň
pár veršov alebo pekne pomieša žltú s červenou  a
toto  potom  poslúži hľadačovi  ako pevné miesto,
kde možno položiť nohu      a odraziť sa správnym
smerom.
       No a tak sme prišli znova tam kde sme boli
pani redaktorka, no vidite, na začiatok.
       Ja nemám bohužiaľ recept na to,        ako
toto  zmeniť,               asi je to o kvantovej
povahe predsnívaného,            proste som si to
predstavoval inak, pani redaktorka,  už som o tom
kedysi písal.
       Je  nebezpečné  overovať    svoje   hnacie
domnienky.
       Mám rád meno Alica    -  toto meno,  čo mi
kedysi tak sľubovalo,        ale keď sa mi naveľa
dostala tá knižka do rúk,      tak už ma sklamala
-  to je akože ono ? Krajina zázrakov ?      Malý
princ ?   Kto chytá v žite ?      Lucien Freund ?
       Možno    presne   v tom  to je,    určite,
v prílišnom zadefinovaní     toho   svojho  naj a
náslenom sklamaní




Späť...
Ďalej..
Viac...