Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ani sám neviem    -   bola odpoveď, ktorú
dostala moja babka na svoju otázku   :  Kam  mám
vyvŕtať dierku, majster ?  Túto  kedysi položila
nemenovanému   umelcovi,   čo   si  prišiel  dať
zarámovať svoje veľké expresívne plátno.  V tých
časoch pracovala v štátnom podniku zastrešujúcom
tieto   pozemské   záležitosti  okolo  celej tej
nekonečnosti socialistického výtvarného umenia -
rámovanie,  paspartovanie,  glejenie  a na úplný
koniec zo zadu vyvŕtala malú dieročku, do ktorej
sa zakrúcalo očko na zavesenie.
       Stále  mi to pripadá vtipné,  vždy keď to
občas počujem pri buchtách  na návšteve v rodnom
petržalskom paneláku - teším sa - hoci teraz som
už  na  druhej  strane  -  po  dlhom  snažení  a
hysterickom  štúdiu  som  už  tam -  medzi  tými
magormi   -   vidím duchov,  ba  dokonca ich sám
vyzývam.
       Zreteľne  si  teraz vybavujem zvonenie na
koniec  výtvarnej  výchovy  niekedy v  neskorých
osemdesiatych  na  základnej škole Lysenkova 64,
kedy moja spolužiačka   -   rýchlymi  pedantnými
ťahmi  čiernou  pastelkou,  dotvorila oblohu nad
svojou  krajinkou  vlnovkovými  vranami. Povedal
som si: supééér !! a urobil som to tiež  obdobie
vrán  potom  trvalo  v  našej triede až do konca
roku ) - bolo to ozaj skvelé,  to spoznanie,  tá
jednoduchosť - nebolo to  skoro nič a predsa tam
bolo všetko, toľko divej radosti som nepociťoval
ani  neskôr,  pri  opaličkovanom  kosoštvorci  s
čiarkou uprostred -  prvýkrát  ma  zneuctilo  to
mocné bosoráctvo : abstrakcia.




Späť...
Ďalej..
Viac...