Úvod...
Kresby.
Básne..




       Neviem kedy sa mi to stalo,  alebo lepšie
povedané:   kedy sa mi to nestalo,    no národná
hrdosť a povedomie sú pre mňa španielska dedina.
Nikdy   som  necítil  nič  také  špeciálne.  Pri
pohľade  na úrodné polia a vysoké končiare môjho
rodiska,  ma   môže  prepadnúť  rovnako  búrlivá
emócia,  ako  keď  sa  dívam  na  hmly rozťahané
po  Islande, moje  oči  kĺžu  kresbami  Vincenta
Hložníka rovnako hladno a rovnako závistlivo ako
napríklad  po tých,  čo  je  na  nich  do  kocky
zarovnané Schiele. To,  čo cítim,  keď  sa povie
Štefan  Banič   ( čosi  to je )  to  je  národná
hrdosť ? Sotva je. Ondruš, Rilke, Štrpka,Cohen..
A je to horšie, myslím, že  to  nie  je  len môj
problém; zdá  sa, že tieto veci pre mňa zahynuli
pred dávnymi rokmi kdesi  na hodinách dejepisu a
literatúri,  keď som sa zúfalo snažil udržať pri
vedomí  pučením  zraku a závažným  listovaním  v
mŕtvych   textoch,       akýchsi   sofistikovane
zarastených tak cudzích a pravekých mužov, čo sa
tak   zasadili. (   Všetko sa  mi  tam   podivne
pomiešalo dokopy,  hrdosť,   potuchlina,  ľanová
košeľa do žlta,  nacionalizmus,  falošné  zemité
verše,  smutné  drevené  hračky,  gýčové mozoľe,
sliny rečníkov, politika,  hlúpy dav, mám z toho
v hlave jeden čudný páchnuci balíček,  ktorý rád
obchádzam.)
       Nie je to moja vina,  pani profesorka, je
mi to ľúto,  aj keď sa nemôžem veľmi sťažovať na
nič,informácie som dostal, a  aj doma sme zvykli
pozerávať   ľudové  tance  a chlapíci  s  holými
pupkami,  husličky, všetko,  ženy  v  šatkách  a
čižmách pod koleno, sukne, ale necítil som až na
dve  alebo tri výnimky,   Anička dušička,  nikdy
mnoho; nevytvorili  sme si vzťah,  a tú hudbu si
nepustím, nechce sa mi ju počúvať, nechytá ma za
srdce,  nie  je  to  romantické,  je to také moc
prosté, naivné, nudné,je mi to ľúto - nie som na
to pyšný.
       Alebo to mám hlboko v sebe? SDom slovák a
krajanov  si  všimnem,   len  keď mi  zakývajú z
Francúzka ? (  Ozajstnou  láskou milujem iba dve
slovenské  ľudové  piesne:   Červené   jabĺčko a
Aničku dušičku, ktorá robí smiech, keď ju začnem
hrať na gitare,  neznášam,  keď sa  jej smejú  a
červené  jabĺčko  mám  v oblôčku od mami,  je to
jedna z mojich prvých spomienok na svet,   takže
predsa niečo )
       Tak alebo  tak a  možno  pre toto všetko,
dnes  u  nás  nevnímam  žiadneho umelca, ktorého
tvorba  by  bola  slovenskou  takým  pravdivým a
živým spôsobom,  ako  je  tvorba  Petra  Hapku a
Michala   Horáčka   českou (   práve  teraz   si
vybavujem    len   pár   mladých   a   pôvodných
afroamerických  kópií, yeah )  tohtoročnú  Krutú
cenu za pravdu 2013 teda pyšne odovzdávam  týmto
dvom pánom, za  Snežnú  sovu, za  chorý  zničený
hlas Jany Kirshner, za príbehy, za čudnú lásku..
píšu vám dopis pane, na hotelu v olomouci s cizí
ženou..za  českú  krčmu,  za  ožranské chóry, za
najkrajšie cirkusantstvo. Za  veľa. A  aj za to,
že  najkrajšie  kúsky  im   spievajú  slováci. A
samozrejme, okrem  hutnej prestíže, získavajú aj
doživotnú   výsadu byť obaja kedykoľvek označení
titulom Básnik.




Späť...
Ďalej..
Viac...