Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 19.3.2011 a pravdou je, že aj keď
som už dosť  starý  a  v niektorých  ohľadoch až
prestárnutý   egocentrik,    ešte stále mi občas
pripadajú ľudia  tak vysoko nedosiahnuteľný,  že
ani  nedúfam v nejaký bližší kontakt,  tobôž nie
záujem  o moju  osobu  z ich strany,   a  keď aj
nakoniec  ku   kontaktu  príde,  ba  dokonca  sa
dostaví aj záujem, stále tomu nedôverujem, dívam
sa  na to,  akoby s odstupom, tak literárne, ako
keď   spisovatelia   rozkošne   opisujú  svojich
hrdinov  v situáciách,  keď  sledujú  dianie  vo
svojích životoch, takpovediac z pohľadu  druhého
človeka,    celkom    nezúčastnene    neveriacky
prechádzať pomedzi prsty.
       Je to veľmi komplikovaný pocit a rokmi sa
ešte   komplikuje,      jeho   počiatky  siahajú
samozrejme  až  na úplný  začiatok,    kdesi  na
kúpalisko Matador v Petržálke,     kde   sme  si
natierali   samoopaľovacím  krémom   naše  chudé
bruchá  a vycpávali vyťahané  plavky  po fotrovi
hajzlovým papierom ( toto som asi robil iba ja )
lebo  naše slabiny ( moje ) neboli  ani  zďaleka
tak  honosne  zvrásnené,  ako slabiny   starších
samcov,  v plavkách moderného strihu.
       Tam kdesi späť v čase, drží nad nami svoj
modroružový patronát Monika L.  - najvačšia šupa
na svete   -  s dokonalým zadkom a bradavkami  a
Venušiným   pahorkom   vzdialenejším  ako  Mount
Everest.
       Díva  sa  cez   nás,   akokeby  sme  boli
sklenení,   malými   zúbkami   odtrháva  kúsočky
cesnakového   langoša  a   zľahka  sa usmieva do
svojho tieňa na kamošky,    ktoré  jej  podrobne
líčia situáciu pri bazéne,  okolo  bufetu  a pod
topoľmi.
       Oblizuje  si  maličké mastné bárbi pery a
hovorí : ahoj_____a usmieva sa__________________
a celý svet spieskovatie do šumu, 
neskočíš mi  pre kofolu ?  -  podáva   mi  troma
prstami päťkorunu  a ja sa dívam na svoju dlaň -
akokeby patrila inému človeku - nie je moja - ja
prehĺtam   nádychy   a utekám  sa   postaviť  na
trištvrte hodinu do rady.
       Rozčarovane  sa  pozerám  na  jej máličko
zhrbený  chrbát,  ako  ju  troška  ťahá  dopredu
ťarcha najkrajších pŕs v galaxii a neverím______
______ani teraz.
       A neprisadnem si,   nepozriem  sa  na ňu,
moja vymočená paža jej rýchlo podá klzký voskový
pohár, prifajčene sa usmejem na jej rozšuchotané
ďakujem   a  nohy  ma nesú rýchlo preč do spŕch,
opäť sa zazipsovať do jedného hmotného tela. Uf.




Späť...
Ďalej..
Viac...