Úvod...
Kresby.
Básne..




       Bol som na potulke po Bratislave, mal som
pár hodín dovolenku,  a už to nie je moje mesto.
Som  stále  viac  naviazaný  na ženu (  mala  si
pravdu ) a na jej svet.    Kedysi  som si  kúpil
cigarety a p otuloval  som  sa  po  uliciach  vo
vlastnom dyme - je to preč fúúú  -  vo výkladoch
som  sa fešák nespoznával, tak ako som si kedysi
pripadal  v  Bernolákove,  ako cirkusový pudlík;
vošiel som do kníhkupectva  do  oddelenia poézie
a chvíľu mi bolo trápne.  Veď   týchto  ľudí  ja
poznám:  Nudný chlapec,  Krásna   pani učiteľka,
Pavel  Láska  Šťastie  a  Peter Sedlák Sebahurón
Krutek nikde. Veď,  ak sú  tu oni,  ozaj  nie je
dôvod,  aby tu nebol  -       to skutočne nie je
nikde?!    Ukradmo  som  sa  pozrel  za seba, či
náhodou  niekto  na  mňa  výsmešne nepozerá - že
viem kto si! Ašpirant! Čo ostane ašpirantom.  Tu
na policiach, toto sú spisovatelia - aké trápne,
večný ašpirant Peter  -  tu ozaj nie je priestor
na tvoju  amfiteatrálnosť ( ufff, toto slovo! to
už opäť  po  mne  siahala obluda  - som aj teraz
ešte oLEMovaný.    Jemne  som  sa začal vytrácať
okolo cédečok ( to, že som chcel byť aj spevákom
ma našťastie  napadlo až teraz )  a  šup  preč z
toho jedovatého vzduchu na ulicu,  možno  skúsim
ešte tú cigošku, ale nechutila -  odhodil som do
smetiaka na  psie  hovná  sedemnásť  cigariet  a
zapalovač,  vložil  som  si do ucha mušle, a bol
som opäť tam nad planétou: oceánom, kúpal som sa
v  predstavách,  že  som  ako  On.  Vzdialený  a
obludný dovnútra, aj ja som  len bizarnný povrch
potiahnutý  po  nerastnom základe,   ale predsa,
tak utiahnutý do seba,nereagujem správne,slepý -
vnímam  iba  svoje zrkadlenie,     tanec svojich
asimetriád - slastne  vybuchnem  vysoko do neba,
tak šťastný a úprimne a o chvíľu neverím v nič a
nikdy, zatratím svety, zavraždím  bohyne, nikam!
Ako  by  som  ja mohol byť niekde inde ako tu ?!
Správy,ktoré vysielam sú nezrozumiteľné,podnety,
ktoré dostávam nerozoznávam správne,  úprimne ma
zaujímajú    iba  takéto   detaily    -   takáto
ontogenetická autometamorfóza.

       V autobuse domov som si spomenul,  na pár
tisíc a jednu noc,  že  aj ja  som  vždy  niekde
naspodku vedel,  že je to celé nemožné,  ako sme
sa vlastne dostali do tej krásnej situácie,   do
ktorej som nás draho vmanipuloval, keď sme spolu
ležali tu na koberci, už  vtedy  som ti nemal čo
dať, pretože ja každú chvíľu nič nemám,  a potom
som sa  usadený v  lesklom   kresle    staničnej
knižnice, napnuto bránil spánku od strachu, koho
tá obluda z môjho mozgu vyhrabe  -  kto bude môj
hosť? Alebo čo?               A čo by si chcel?!



       Teraz neviem,  najprv  som si myslel,  že
je to nejake  divné, ale  teraz  ti  zasa  musím
veriť, ale nehneval by som sa na Teba, ani  keby
si si to celé vymyslel,    pretože Ťa poznám, si
ako ja, niekedy vybuchujeme v gigantickej extáze
a milujeme celý pojebaný  široky krutý  krásny a
nahonený svet, a potom zase,o dve sekundy na to,
všetko znenávidime   a spochybníme  a  chceme to
vidieť jedine  v  krvi a  vo  vlastných  hovnách
ležať a zúfalo skapínať a  necháme  to  zdochnúť
len potupne a seba tiež.




       Modla postkoitálnemu kanibalizmu




Späť...
Ďalej..
Viac...