Úvod...
Kresby.
Básne..




       Keď   môj    vzdelanejší    známy  Michal
spomenul,   že   pán  Egon  Bondy  bol  aj  jeho
duchovným otcom, zatúžil  som  náhle  tiež   mať
takého zvučného  duchovného  otca a o chvíľu som
ho  aj  vo svojej rannej mladosti nalistoval - s
pýchou, je to Buňuel, ktorého životopis Na konci
s dychom, je to najlepšie, čo sa mi doposiaľ pri
čítaní stalo.
       Chvíľami  sa  mi tam tlačil aj Rilke, ale
tie  jeho elégie  sú po rokoch už akési ťažobné.
( Snívalo sa mi raz, keď  som  na  nočnej zaspal 
ťažkým  spoteným  desaťminútovým spánkom, že sme
sa stretli, mal fúziky a klobúk,  ale nerozumeli
sme si.  Po   chvíľke naveliko a chudo odchádzal
vo  svojom  tvídovom  obleku, po  električkových
koľajniciach   hlbšie   na   Obchodnú,  prebehol
volavčou  chvôdzou  krížom  cez  koľajnice  - už
vtedy  ráno  som  asi romanticky pochopil, že si
nebudem nikdy rozumieť s nikým,  som  tam  všade
navyše rovnako ako on. )

       Stáva sa, že slovo,  ktoré sa mi otlačilo
do pamäti má iný význam než mu ja dávam, dôvodom
toho  je  snáď  z  časti  moje samovzdelávanie a
občasná  vtáčkovská  zbrklosť;  často sa v tomto
spoľahnem na inštinkt,nerád listujem v slovníku,
hanbím  sa  opýtať,  počujem  to inak,  vidím to
odlišne,  moja mama to hovorila  takto bez dĺžňa
alebo s é  na konci: preto je možné,  že   Rilke
v mojom sne naozaj neodchádzal v tvídovom obleku




Späť...
Ďalej..
Viac...