Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 15.1.2011 a pravdou je, že som si
spomenul na Drahušu, tak ma napadlo, že ona bola
vlastne moja prvá láska, pretože  tých prvých je
vždy   viacero,    pretože    sme   od   malička
oportunistickí bastardi, a  hlavne  tam  kde  sa
motajú  samičky,  tam  je  to  večná  vojna,  na
všetkých  frontoch,  všetko  môže byť vždy inak,
rozhodujú    náhodičky,   sekundy,   rozhodujúce
okamihy,    ktoré nás posielajú určitými smermi,
ako je dobre, že nikto nevie všetko.
       Oni mali v starej Petržálke okno do našej
záhrady, videli nám na vinohrad a na naše krpaté
jablonky a mali dcéru,  bola  oveľa  staršia ako
ja,  mal som asi sedem,  a ona sa hádam už učila
za predavačku,    alebo  krajčírku   a  bola  to
tvrďáčka.
       Možno odvtedy som  trošku submisívny,  je
vzrušujúce cítiť nad sebou prevahu, ktorá je tak
vysoko, že nepripúšťa žiadne pochybnosti, iba ťa
nesie na rukách ( posadí si ťa na kolená  -  nie
nie, to je už iný príbeh ) a dobre vie kam.
       Mali  sme  totiž  tajomstvo,  raz  som ju
načapal sedieť polovicou riflového zadku  v okne
do   našej  záhrady  a fajčiť,   to  áno,   naše
tajomstvo bolo vesmírne - boli to Marsky.
       Zrejme   som   ju  teda  neohúril  svojou
nadmernou vyspelosťou, ale možno potom trochu aj
áno, budem  v to  teraz dúfať.  Hlavne   som  ju
nebonzol, potom  sme  chodili spolu na bicáky do
parku, ona  mala fialovú skladačku s nosičom, na
ktorý   sa   dalo   postaviť  a  chytiť  sa  jej
štrikovaných ramien.
       Keď sme zohnali nejaký bicák  aj pre mňa,
šlapala   pomaly   aristokraticky   predomnou, v
žiadnom  prípade som si nedovolil ju predbehnúť,
už keď som šiel vedľa nej, priznávam doprial som
si niekoľkokrát túto rozkoš, cítil som sa príliš
bohorovne a šteklilo mi v bruchu.
       V parku  vytiahla  Marsky  a  kecali sme,
pýtal som sa ako sa  to vôbec má chodiť, dýchať,
jesť, počúvať a prikyvovať,  čo  teda odporúčajú
bohyne,   aby sme na seba neprivolali ich tvrdý,
pohŕdavý, hrozne v bruchu štegliaci,  pohľad   s
trocha otvorenými ústami,  že  sa blištia predné
zuby.
       Presne taký, aký na mňa o pár rokov uprie
žena vo fialovej bunde, ale je v ňom ešte trochu
pátravého rozčarovania  -  áno  som to ja,   ale
hanbím sa,   nepozdravím ťa,  o sekundu zmiznem,
prešmyknem sa po vedľajšom brehu chodníka.






Späť...
Ďalej..
Viac...