Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes som dočítal tú najkacírskejšiu knihu
: Rembrandtov  životopis od  Henrika Willema van
Loona, neviem,či o nej vo Vatikáne vedia - keďže
sa dá bežne kúpiť, predpokladám, že nie; ak by o
nej vedeli, určite  by sa ocitla na zozname. ( A
možno  na  tom zozname aj je, nevidel som ho, je
tam spolu z  ďalšími knihami viazanými v ľudskej
koži a tak, práve  preto ju v  roku 1958 na just
vydali  v  československu,  k  zvrhlému  pôžitku
tamojších  dialektických materialistov a iných )
       Autor, zdá sa,  že američan,  síce všetky
tie  predmetné  kacírstva  dáva  do  úst  rôznym
pokútnym  holičom,  umelcom   a  námorníkom, ale
nazývať  bibliu  knihou, "  ktorú  napísal  pred
dvoma, alebo troma tisícmi rokov kmeň  potulných
pastierov a podomových kupcov,ktorých nevedomosť
prevyšovala iba ich láska ku krvylačným detailom
a ich presvedčenie,že oni jediní majú pravý kľúč
k spaseniu", je tuná silná káva pre každé ústa.
       Kniha je  naprasknutie naládovaná dlhými,
popisnými, avšak kupodivu rýchlymi vetami, ktoré
sa zaoberajú povačšine Rebrandtovou dobou,  jeho
životom už menej a umením iba málo, napriek tomu
to vačšinou nuda nie je.
       Nedávno  som  sa  dozvedel, že  Rembrandt
možno  ku koncu podpisoval lepšie kresby svojich
žiakov svojím menom, aby ich mohol predať, možno
je to pravda  a ak nie určite bol iným človekom,
keď kreslil a iným keď maľoval a teda pokiaľ ide
o  čiary  vyhráva  u mňa Rubens, ale pod vplyvom
tejto knihy  a hlbšieho štúdia tohto žltohnedého
blata, čo zaschlo na jeho plátnach, pokiaľ ide o
pravdu, je to Rembrandt, čo má navrch.
       Čudné.  Potvrdzuje  mi  to,  že umenie je
iracionálna tyrania.
       Tento životopisec ho vymaľúva ako jednu z
blatistých   postávav,  čo ju  treba  vyobraziť,
presne tak, aby  bola  od neho,  vlastne  je to,
kvôli  tej  jeho  pravde,  čo  nechal  - ľahké -
napísať o ňom,  zdá sa,   že je  to tam všetko v
portrétoch - hlboké ako aj plytké.
       Čítajte

       V Diegovej  pozostalosti  sa našiel okrem
iného panák v životnej veľkosti,predpokladám, že
ten s pohyblivými kľbmi,čo ho používajú niektorí
majetnejší výtvarníci (  moja  skvelá  dcéra  mi
hrdo  prepustila dve zmrzačené bárbiny )  Dvorní
páni neradi vysedúvali chrbtom k plátnu -  život
celebrít    je    odjakživa    plný   hektického
natriasania, posedeli len toľko, čo im umelec na
hrubo chytil oduté tváričky.  Diego Rodriguez de
Silva  potom  obliekol  panáka do ich skvostných
šiat a fičal si ďalej po svojom.
       Veľmi  by ma zaujímalo ako je to naozaj s
kreslením  bez predlohy,  na šupu rovno z hlavy,
ja  to  teda  neviem,  ale  páčilo  by sa mi to,
práskať    si  to  na    papier  už  hotové  bez
krkolomného  "papierpredloha tenisu",  sedieť si
hocikde vo svojom svete   -   lovec nespúšťajúci
zrak so svojej koristi, tiché šepkanie grafitu.
       Verím,  že nie všetci klamú,  pár ľudí to
skutočne dokáže a ja budem o pár  rokov jedným z
nich. Verím,   že trebárs kresliari komixov - tí
najlepší   -   tí  to dávajú na šupu, okienko za
okienkom, špecialisti na vyšprengovanú anatómiu,
sedia si kdesi v kresle so zošitom na kolenách a
plávajú  prsia   pomedzi   biele   bublinky plné
úsečných viet a bizarných citosloviec.
       Diego Rodriguez  de  Silva Velasquez dnes
vyobliekal panáka - dnes sa ešte kráľ poľovníkov
nemôže oddať slobodnému lovu

       Maliari  nikdy  neodpustia fotografom, že
ich pripravili o monopol.
       Preto si budú navždy, v hrdom plenéri, do
rukávou  utierať zamrznuté  sople - podchladení,
šťastní a rozžiarení ako bohovia  -  to je úplne
niečo iné, cítiť krajinu  vo vlasoch, piť  očami
tú hmotu, nie, nedá sa  im nijako  pomôcť; už na
veky  vekov  sa  musia  jedovať vo svojom pyšnom
rozháranom   ateliéri  s holými ženami uvažujúc,
či to dnes majú maľovať štetcami alebo penismi *
       Hlavne nikdy  ani pohľadom nezavadiť o to
hnusne    okamžité   a    necitlivé   zostrojené
bosoráctvo.

       * K tomuto  mám pradávnu príhodu z vojny,
môj  priateľ  Motýl mi v nej na útvarovej chodbe
rozpráva  o  tom, prečo  sa j eho posledný list,
hlavne jeho vášnivý záver,  nezdal Renče až taký
krásny: " potom som  už písal kokotom. "




Späť...
Ďalej..
Viac...