Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 10.11.2012  a  mám závažný pocit,
že  už  som  povedal  všetko.  Takže  toto  bude
posledný príspevok k bulváru, jedine že by nebol

       V starej  petržke  sme mali kedysi holiča
Čabaja,  bol to starý pán,  strihal tam niekde v
tej  zákrute, kde vyčnieval poloostrov Potraviny
obmývaný tichou  oblosťou vtedajšieho cestovného
neruchu. Jedného a záhadného dňa sa vraj zprudka
otvorili  dvere  zo  zvončekom   a  Rasťo,   náš
prifajčený sused,  čo do mňa hádzal naše vlastné
zelené marhule,dnu zakričal: kokot piča u čabaja
- a  nechal  tam  vo v nútri  celé  to  nádherné
hurónske absurdno.
       Nie však za to,  od  malička  trpím istou
formou náhlej,  sporadicky  iskrivej koprolálie,
ale hádam preto,  že  sa u nás nikdy nehrešilo a
keď, tak  to  bolo  až  neskutočné  neuveriteľné
( dedo  raz  došiel z vonku  nanajvýš pohoršený,
keď v novinovom stánku videl na obrázku ženu, čo
" mala holú piču " ). Napríklad  babkina kamoška
pani Heregová,  vždy  miešala svoje presné opisy
okolia  s nadávkami  tak  eskamotérsky ľahko a s
viditeľným a nákazlivým pôžitkom,  až  ma  teraz
práve naplnilo presvedčenie,  že to  robila  tak
trochu  zámerne     -   chodila  si  tam  trochu
zanadávať,  ku  tým milým katolíkom  a oni  tiež
mali  z toho rozkoš, sú  to  proste  slová  plné
každodenného  života,  ako cibuľa  a  korenie ku
chlebu a do ryže,  a  nech si  pokrytci utierajú
svoje čisté ústa slinenými kapesníkmi.
       Doposiaľ  v  priebehu  tohto života sa mi
podarilo  zozbierať niekoľko skvostných ľudových
veršov,   mnou    cenených     vysoko,    nijako
nekontaminovaných tou nechutnou pedantériou,  čo
ju  voláme  zmysel,  čírymi  výprskami rozkošnej
imaginácie  a skutočnej lásky k jazyku a tu sú :
Kokot  piča u holiča. ( Krásne  absurdná   veta,
ktorá sa dotýka hore úvodu.)   Tralala  Tralala,
vyskočila - zasrala. (   Ďakujem,  teta Betka. )
Keď som išiel z Rajca,  vybehli mi vajcá. (  Ale
prečo? Ako?! ) Hviezdičky,  hviezdičky  vy  malé
kurvičky. ( Toto vlastne nie je ľudové,vymyslela
to Máriš,  ako svoju jedinú básničku,   čo  ju v
slabej  chvíli  vytvorila  z  pretlaku  citov  a
smútku  a  hneď  je  vidno, že každý človek môže
vytvoriť   dáke   umenie,   umelci   sú  iba  tí
chamtivejší, ktorí chcú veľa veľa a opäť a zas




Späť...
Ďalej..
Viac...