Úvod...
Kresby.
Básne..




       Odhliadnuc od toho     odvekého konfliktu
medzi vzdelaným a nevzdelaným publikom   - ktorý
sa nachádza v každom umení -   že teda nie každá
pekná holá žena, alebo krajinka s dúhou       je
umelecký artefakt a nie každá báseň    od Milana
Rúfusa je poézia - odhliadnuc od tohto,     pani
redaktorka,      široká verejnosť ešte nadôvažok
jebe na poéziu. Načo to čítať ?    Načo si lámať
hlavu       s nejakými magorskými šiframi, čo sa
už ani nerýmujú ? Okrem toho,    že je to trapas
len tak bez hudby,  je to proste málo, neni čas.
       Čistá písaná poézia žije už len pre ľudí,
čo ju píšu,      stratila očareného konzumenta a
urazená sa odsťahovala kde kade do filmov,    do
piesní    a do husto popísaných       a nádherne
ilustrovaných zošítkov masových vrahov.

       Poézia je hŕstka dedulov, stareniek,  pár
gerontofilov            a niekoľko zahriaknutých
introvertov,       čo koktavo milujú rôdnu zäm a
svjecu - majú akési svingers spolky a uverejňujú
svoje rebríčky           a fotografie z orgií na
internete. Hlavne sú voči sebe láskaví,  pozorní
a pôvabní,      a preto sa im darí aj v živote -
láska.
       Potom tu bola, pani redaktorka,  skupinka
extrémne inteligentných trtkov,  teda neviem, už
dlhšie som o nich  nič nepočul, možno sa stiahli
kamsi pod andergraund          ( alebo som sa ja
stiahol ). Veľmi som chcel kedysi sa raz ocitnúť
medzi nimi. Sníval som,   že určite tam prebieha
nadzmyslová komunikácia.    Predstavoval som si,
ako budeme spolu v duchu neustále rátať rytmus a
konceptovať výdychy -         Iba sa tak na seba
usmejeme a pomyslíme si :           toto je skôr
fakturácia ako poézia a prečo nie ?!   Hi hi hi.
Budeme sa učiť       spelovať svoje priezviská a
následne vedno pocítime    ohromnú pnúť začleniť
svoje vzdelanie do svojho rozťažitého jazyka   a
takto budeme,              pani redakorka, dávať
transparentne    na obdiv svoju skokovú rozumovú
nadprodukciu      a akútnu devótnosť k verbálnej
simplifikácii.
       A potom ešte lišacia svorka, títo šibaly,
ktorí si z celej veci robia piču.  Aj niektorých
z nich som spoznal osobne     a pár krát ma tiež
napadlo, že by som mal patriť medzi nich,    ale
nejak mi to nedalo,     alebo som mal to šťastie
pani redaktorka. Oni majú tú odvahu     a zdravú
drzosť predať svoje vlastné hovno,      vydávajú
knižky a dostávajú sa do povedomia.Toto prebieha
tak najako invalidne -       vytvárajú sa mýty z
bujarých udalostí, ktoré sa nikdy neudiali.    V
gúgly,   čas od času,          visí pár smutných
digitálnych fotografií, na ktorých som kedysi aj
ja osobne stál modelom. Predpokladám,      že na
fejsbúku je toho oveľa viac.

       Ale o tom,   pani redaktorka,   ja už nič
neviem, a ani nechcem vedieť,    oveľa radšej tu
budem s vami z diaľky pičovať.   Je to príjemné,
zvykol som si na tú chuť        - sladká urážka,
v okamihu keď si ju vložíte do úst     - už máte
svoju odmenu -  veru tak, pripomína to farizeja,
čo sa niekde v biblii modlí na kolenách   a trhá
si rúcho na námestí, aby ho všetci videli   - on
už má svoju odmenu. Už nepôjde do neba.
       My už nepôjdeme do neba, pani redaktorka,
v mojom prípade do povedomia,  ale pravda je aj,
že môj tato sa postaral o to, aby som sa nemohol
moc zverejňovať.      Veď ako hovoriť o krehkých
veciach poézie, o pravde a etike,      keď podľa
portálu podlžník bodka eská,      má Peťo Krutek
sekeru na daniach 40963,83 euro   -    to je aká
palica - tá ma teda ozaj poriadne dva konce.




Späť...
Ďalej..
Viac...