Úvod...
Kresby.
Básne..




       Ešte  stále  presne  neviem,  či  ma  tie
takzvané ťažké knihy lákajú, pretože som snob  a
najúpenlivejší   so   všetkých   snobov  je  ten
vzdelaný ( je také rozkošné,  ako mi nezáleží na
tom ako vyzerám,  ale  rozkúsal a požuval by som
celý živý svet,   len aby som každého presvedčil
že  nie som hlúpy nedouk )  alebo  ozaj  som  už
slobodný  ako  to  len  najviacej  ide a úprimne
túžim po poznaní? ( neznášam Dona Kichota, je to
hnusná  sračka  a  už trikrát som s ňou zápasil,
kvôli tomu, že  to je prelom a prvý román a číra
prečíra  hodnota,  ale  prisahám:  už  nikdy, tú
príšernú nudnú zelenú tehlu nekontaktujem svojím
dotykom! )
       Prečítal  som   úvod  Spinozovej Etiky  -
vydavateľský  predslov, na  niekoľkých  miestach
som  aj   participoval  na  celkovom  v podstate
súhlase, v akom sa  tento niesol -  hlavne,   že
najväčšia sloboda človeka  a  neviem  či  aj nie
jediná, utkvieva v poznaní a to je radosť.
       Potom ma však už,  po  zaštudovaní  sa do
samotného diela,  začala pobolievať hlava, a tak
som to zanechal tak,  ešte pred tým ako by sa to
mohlo vystupňovať k nevoľnosti,nevylučujem však,
že sa k tomu ešte niekedy  vo svojej neslobodnej
budúcnosti vrátim a rád,   i keď  nie z vlastnej
slobodnej vôle,  ktorú  hoci z vyknem  snívať  s
otvorenými očami, vonkoncom nemám.

       Skoro  vždy  som úplne mimo, pokiaľ ide o
knihy, ktoré sa majú medzi  ľuďmi i  pospolitými
celebritami  za   obľúbené.  Akože  toľké  známe
speváčky    sa   osudne  našli    v Salingerovom
hrdinovi,  keď  ja  sám  som v tom posranom žite
blúdil  jako  slepý  zajac  až do úplného konca,
čakajúc  na  to  čosi,  čo  bude  tak nenormálne
popiči a nič, koniec. Som chybný? Som nezrelý? A
čo   Malý  princ ?      Prečo   sa   mi  to  zdá
prešpekulované,  miestami  až príliš vyrátané do
milunkého  prázdna,   a   plné  nepochopiteľného
idealizovania  detského  sveta, tak  od podstaty
preukrutného, tak divoko -  By som  chcel vidieť
Antoinovu  čistú  tvár, zduchovnelú od láskavého
porozumenia,   keby  si  vypočul  ako sa Rasťo s
Marošom,  moji  malí  tvoriví  susedia zo starej
Petržky, rozprávaju o  tom, koľko skla sa zmestí
do ukrižovanej mačky.
       Úprimne by ma zaujímalo, odkiaľ mal Lewis
Caroll takú mocnú trávu
       Isteže,  mohlo by tu z mojej strany ísť o
sprostú závisť neúspešného  pseudoliteráta,  sám
som nič nedokázal,  tak sa aspoň pokúšam nakakať
na božstvá, je  to možné, moje  ego to  robí tak
úprimne, že  už  ani necítim ten jed.  Alebo  ma
poškodilo prílišné očakávanie,  tieto knihy majú
byť krásne a pravdivé, a tak:  priveľmi očakávam
krásu a pravdu,  zážitky,  ktoré  mám  už značne
zadefinované.    Ktovie.     Na   druhej  strane
podozrievam šťastie,  že kvôli tomu, aby bolo už
zďaleka vidno, akou všemocnou a nespútanou silou
ono oplýva,  častokrát dá zažiariť ľuďom iba tak
a viac menej nepochopiteľne za nič,za málo.
       A čo čas?  Mal  by som  mať úctu k ľuďom,
ktorí tak ťažko vyšlapávali cestu k tomu,  čo ja
dnes považujem za krásne a pravdivé?
       Nie.
       Je to kruté. Skutočné umenie je ( zdravím
Pablo ) navždy a bez času teraz.




Späť...
Ďalej..
Viac...