Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes  je  07.05.2011   a  pravdou je,  že
neviem  tancovať, ale musím to robiť,  najmä keď
si vypijem,  ma to drapne za boky a rozkmitám sa
v divnej triaške, o ktorej sa nedá hovoriť ako o
celkom   chaotickej   -   badať  v  nej  náznaky
pravidelnosti, občas sa mi podarí v tej správnej
chvíli  pokrčiť  koleno,   alebo  hodiť  ramenom
dozadu za krk, a potom mi šťastie roztiahne ústa
v diabolskom úsmeve.
       Vždy som to obdivoval. Kupodivu, nie  som
až taký sebažráč  -  aby som nevládal žasnúť nad
vecami, ktoré niekto robí majstrovky, zatiaľ  čo
ja  ich  ani  trochu  neovládam  a nie je tu ani
maličká šanca, že by to mohlo byť niekedy inak -
som jednoducho  pritvrdý  na akýkoľvek  ladnejší
pohyb   okrem   oblúkovitého   pádu  na  kostrč;
napríklad, keď  mi  niekto zoberie stoličku spod
riti,  vraj  to vyzerá krásne,  keď tak padám do
prázdna,  nebojím  sa totiž,  že  by  som  mohol
pôsobiť pritvrdo,  nemyslím na publikum, pretože
ani netuším, že ono tam je. A toto je presne to,
čo je  dôležité   -   zabudnúť  na ľudí  a voľne
tresnúť na zadok.
       Pravda, nič mi  nezabráni tancovať, nič !
Ani ten desivý snímok,   ktorý starý pán z firmy
video ROSA nazval - Naša svadba.
       Skoro  tri  hodiny,    tam po milom pásme
študentských  fotografií  a  pokojnom  sobáši  v
tichom kostole, razantne pohadzujem rukami,  ako
keby som vykonával hlbokú kosbu, potom  miestami
predsúvam chodidlo  a hneď  zas druhé,  do rytmu
nad hlavou   tlieskam    a  vôbec   celý   tmavo
zružovievam  od nasadenia do toho pohybu,  ktorý
milujem, a ani za mak neovládam.




Späť...
Ďalej..
Viac...